Volám sa Peter, a hoci tu nemám zverejnené celé meno, nijako ma to nezbavuje autorských práv. Kontakt:
Niekedy pred rokom 2002 som cez svoj vtedajší záujem o japonskú literatúru objavil haiku a tento štýl poézie ma nadchol. V tejto klasickej japonskej poézii som pre seba videl istú veľmi modernú krásu. Myslel som si, že budem písať iba haiku, že čo sa mojej poetickej stránky týka, budem čisto haiku básnik, haijin. Zistil som ale, že mám väčšiu potrebu a spotrebu slov na báseň, než je pre haiku bežné, a šiel som inou cestou.
Esenciou haiku ale nie je počet slov, a už vôbec nie nejaký presne daný počet slabík. Minimálne pre celú jednu veľkú kategóriu haiku platí, že dobré haiku vytvára svoj hlavný poetický efekt podobne ako akákoľvek iná dobrá báseň, bez ohľadu na to, čo sa označuje ako forma básne. Západný sonet z čias Shakespeara, súčasná báseň vo voľnom verši a klasické japonské haiku môžu mať rovnakú poetickú štruktúru. Rétorický spôsob, akým báseň uvoľňuje svoj materiál, spôsob, akým prechádza (posúva sa, skáče, obracia sa) z jedného miesta či pozície do druhej, často protichodnej pozície; spôsob, akým dramatický mení obrazy a myšlienky, a teda emócie a prekvapuje nás.
Z istého pohľadu je esenciou každej poézie prekvapenie. Báseň je zrazu inde, než bola nazačiatku. Toto prekvapenie ale nenarušuje jednotu básne, vytvára ju. Sú rôzne typy týchto štruktúr, spôsobov ako generovať isté prekvapenie, teda rétorických prechodov či zmien obrazov. Štruktúrou môže byť napr. aj otázka a odpoveď. Nie je to niečo odtrhnuté od bežnej reči (ako napr. viazaný verš). Je to niečo, čo denne používame, keď myslíme, keď hovoríme a je to niečo, na čom sú založené aj tie najprofánnejšie dobré vtipy.