Dokument o detskom domove
pre úplne najmenšie deti
Kamera prechádza rad postieľok
s vysokými mrežami a potom
zastaví pred jednou z nich
Dieťatko sedí v polohe na kolenách
opiera sa o ruky a jeho telíčko
kmitá dopredu a späť
Je to dlhý záber:
dopredu a späť
dopredu a späť
dopredu a späť
Hlas komentujúci film hovorí:
„Monotónny pohyb detí je reakcia
centrálneho nervového systému
na absenciu dotykov.“
Napísať báseň
už nie je báseň
Báseň je:
krájať si chleba k polievke
a cez okno si všimnúť
biely oblak
Zachrániť motýľa
pred istou smrťou
vo vchode paneláku
Zamilovať sa práve v deň
keď prežívame ozajstný smútok
Báseň je:
umrieť na rakovinu
len preto, že sme sa hanbili
ísť k lekárovi
Vedieť, že gorily sú šteklivé
a vedia sa smiať
môže byť básňou
Báseň je
nutkavá nemožnosť
byť iný
a závrat
nad krehkosťou ticha
drozd vyťahuje zo zeme
dážďovku
iba odhadujem
dážďovku nevidím
kráčam ďalej
je horúci deň
príliš horúci
aby bolo vidieť dážďovky
počas chôdze
mačka leží pod autom
pozrie na mňa
je krásna
niekam idem
ale nie je to cieľ
niečo si myslím
ale nie je to myšlienka
Moja rozdvojená a vzdialená časť. Keď prichádza,
takmer sa nezmestíme do jedného tela.
Zmysly sa premieňajú na abstrakciu. Svetlo prestáva byť svetlom.
Rozum je ako rám obrazu. Nechráni ma.
Sme ako dom, ktorý kreslia deti. Nedá sa zamknúť.
Sme rozdvojení a tajomní.
Stará neónová trubica. Jej svetlo niekedy nestačí.
Niekedy nestačia domáce krby ani kreslá v ambulanciách.
Niekedy nestačia steny ani životný názor človeka,
ktorý sa tak dobre prispôsobil svetu pevných telies,
perspektíve a geometrii.
Uprostred vecí miznem veciam. Akoby všetko bolo z ortuti.
A jeden musel z tela odísť.