(Sú ľudia ako holub na obojku.)
Vedomie je špendlík
zapichnutý do sna.
Hrb na stene.
V kancelárii
uvarená mŕtva voda.
Do jamy padnutý palác,
nahý a krásny. Pery,
ktoré pobozká zem.
Telefón za tmy zatvorený
v propánovej fľaši. (33-ročná
sekretárka ponúka svoje
číslo: na život a na smrť.)
Vedomie je špendlík
zapichnutý do sna.
Vôňa neznámej ženy
na konci vesmíru.
Živý plot v ohni.
Úzkosť má tak tiché, priesvitné krídla
a podobá sa modlitbe. Priania unáša
k novučkým hviezdokopám.
Niekto vtedy objíma sám seba
alebo sa hladí po líci.
Opití muži plačú ako deti; boja sa zomrieť.
A deti sa neboja skoro ničoho. Usmievajú sa
a mávajú. Ich sny sú lode.
Vrátiť sa. Nájsť.
Pamäť je pôda, v ktorej klíčia balvany.
Zrniečka piesku sa tu vracajú k svojmu počiatku
až sú nástojčivejšie než veža.
Čo bolo denne zmizne bez stopy.
Čo bolo raz divoko sa rozrastie.
Pamäť je krajina, kde neisté, hlúpe a nemožné veci
budujú mestá: Veľký prázdny dom pre každého.
Namiesto nábytku úsmevy a gestá, detská kresba,
jedno zimné slnečné ráno, bozk na rozlúčku,
vôňa…
Dokonca slová.
Často som niekomu robil svetielko na konci tunela,
až kým nezistil, že som len oko prispôsobené šeru.
Preto obdivujem večne sa usmievajúce páriky
na pomalej prechádzke, akoby kráčali po hladine –
ach tí umelci ľahkosti!
A ja? Nič nevážim, a preto kráčam tak ťažko.
Stačí, aby pod semaforom zelená mucha
sadla na biele bruško ježka a ja stratím cestu.
Cestu? Vidím jeho pomníček
v krásnej veľkej záhrade, sochu s gitarou
a na podstavci báseň.
A možno predsa cestu. Cestu za ježka a za mňa.
Na samý koniec Európy.
V nejakej istanbulskej uličke. Ráno aj v noci.
Puknutie neviditeľného srdca.
sú ľudia s hlavou v hlave, v tej hlave hlava
s okom v oku, v tom oku oko
v srdci malé srdiečka –
keď budeš poslúchať,
jedno dostaneš
sú ľudia ako holub na obojku
mosty ponorené do vody
chatrče uprostred mesta
v oku celý deň kriedového pavúka
vo veľkej kriedovej pavučine
(také niečo si ešte na chodníku nevidel)
a iba jedno srdce