(Ultra-rýchla not-for-you-poetika.)
mladá, elegantne oblečená, bezdomovcom
rozdáva nejakú tlačovinu – Svedok Jehovov?
koncentračné tábory, väzenia v totalite
teror, utrpenie, smrť
áno, je čas na radikálny zásah Pána
vždy bol a vždy bude, kde sa to berie
v týchto krásnych ženách? jedna mala matku
ktorá verila vo Vesmírnych ľudí
sama trochu lietala v oblakoch, ale miloval
ju muž zeme, pravý génius rúk a improvizácie
keď som ju stretol naposledy, tlačila kočík
vo vlasoch šedivý prúd ako cestička
mimo mesto, do toho starého úľu, inak to nejde
nazvať – obrovská fľaša plná plynu čakala na blesk
pokojne povedala: „tu bývam”, akoby príroda
mala byť každú sekundu na jej strane
musíš si predstaviť vankúš na doskách
svetlo medzi nimi, spánok znamenal večnosť
krása priestor pre všetkých
kolegyňa, ktorá mala málo fotiek
z detstva, si jednu z nich opatrovala
ako svätý obrázok, dokázala sa na ňu
dlho a uprene pozerať
ja som tie svoje rozdával priateľkám
mali snáď z detstva fotky Indiáni?
„samozrejme, že si ju môžeš nechať”
možno je to tým, že som sa narodil
v septembri, v mojich najrannejších
spomienkach je sneh, zakrýva úplne
všetko, môžem v ňom vytvárať
stopy, ale iba tak ako plachetnica
rovnaké ticho aj obzor
neskôr stáli na dvoroch prašiaky
sme predurčení k akrobacii
hojdať sa, visieť dolu hlavou
vrastať do vlastného detstva
bez jediného záznamu
nebola to duša v náboženskom zmysle
iba pocit, že vlny vznikajú vnútri
ani pocit či vnútro, skôr milosť
útecha a svetlo, nedalo sa to rozbiť
ani vyhnať, mohol si ísť k rieke a túžba
ponoriť sa tam už čakala
niekto k lesu zaparkuje auto
akoby ním jazdil tak divoko
kým samé niekde nepovie
už dosť, dosť…
niekto ho nechá zostarnúť
uštve a za tmy opúšťa
niekto mu rozbije okná, roztvorí
dvere a kufor, roztrhá vnútro
čakajúc poklad, a keď ho nenájde
rozhádže všetko po okolí
nebola v tebe radosť
z pochvaly, nestrážilo si
nesprevádzalo nevidomého
bolo si koliesko impéria
posvätným nožom
desakralizácie
krajina si ťa berie späť
prijíma do osnov praveku
raz v tebe nájdu ľad
hrot šípu a stopy zvierat
budeš v Peru a budeš mať
tisíc rokov, dostatok slnka
vlahy, raz skončí svet
a my sa zmiešame
niekto do auta vrátil vnútro
zatvoril kufor a dvere
niekto by povedal príprava
na cestu, ale daj pozor
na tie dve srny
vydrž, vydrž, neskôr sa v tráve
stratí tvoje mlčanie a bude
podobné kameňu
len z morí budú ešte trčať
ropné vrty, pozostatok mladosti
chemikálie rozprášené
ako plesnivejúce sľuby, vydrž
staneš sa čiernou skrinkou naplnenou
relikviami, flotilou betónových lodí
ktorá už neodtiahne domov
mravec je najkrutejšie jarné slovo
ak ho berieme doslovne, je ako
nevedomie, škrupinatie a zviera dušu
je ako počítať fotóny pohľadom
do slnka, mravce sa hýbu ako hypnóza
mysle bez lebky, prijmú kohokoľvek
kto sa im podobá, žiadny anjel
nepovie: tvoje predstavy
ma sklamali
tu je slnko a tam vyšli armádu
sme potomkovia obrov, ktorí formovali
zem, cestu, ktorou budú ťahať tvoj exoskelet
mravce nie sú hlúpe, odštiknú ruky, nohy
ako muche alebo stromu pre zníženie trenia
čistý trup, zdanlivá neha
zdanlivý bozk, tu je tvoj osud
bez krídel, krok po kroku
do neba
mravce sa hýbu ako vriace more
hýbu sa ako zviera, ktoré si trhá
mäso z vlastného chvosta
existuje pohyb z ktorého puknú drobné
rúrky vo vajíčkach bieleho pavúka
základný rytmus každého srdca
kto nemá sen o sladkej radosti
nevie byť otrokom
toto je iba rýchly list môjmu klamu
v krutých slovách, kým v meste jedna
mamička hovorí druhej: keď nechce
piť z fľaše, daj mu najprv cecok
nech sa namotá
páčia sa mi dnešné ulice
len zvuky skejtbordov, nápis
na lekárni: „Rúška a dezinfekčné
prostriedky vypredané!”
jedna žena si dáva rúško dole
obaja vidíme bezpečnú krásu prázdna
máme nos a ústa a chuť pozdraviť
ako na výlete, ešte aj obloha
až k slnku otvorená
ako v starom japonskom prísloví
by už zajtra nekomunikatívni
mimozemšťania mohli prevziať Zem
do plačúcej tváre osie žihadlo
vírus, ktorý zabíja je hlúpy
a tak možno aj on vníma nás
chce byť a šíriť sa
a ľudia umierajú
ten najinteligentnejší vírus
ťa nechá skoro celkom zdravého
je to o dĺžke spolužitia a spolu
umierania, o tom, že človek
zájde v jeden deň príliš ďaleko
do jeho územia a vyvolá niečo
ako autoimunitnú reakciu, vírus
je na strane trávy, stromov
vtákov, malých opíc, hmyzu a oceánu
je na strane vzájomného poznania
starej pani sa v obchode
pri platení vysypali z peňaženky
na dlážku všetky drobné
strašne veľa mincí a čas zastal
zastala pani a zastal každý
kto to videl, všetko stálo
nikto sa nechcel pohnúť
vírus si podmanil čas
pohyb mincí a ľudí, starých
mladých, je všade a my čakáme
vírus príď a uč sa
ži s nami
pri vysávaní som prišiel
do kontaktu s drobným pavúkom
akosi intuitívne som si dal záležať
aby som mu zničil iba časť siete
milenci držia svoje rúška v rukách
rúško nemá ani mladík v značkových
slnečných okuliaroch, cyklista
muž vysoko na plošine pozerá do okien
ten, kto pred zatvorenou cestovnou
kanceláriou študuje ponuky dovoleniek
doma stroj času, len nevie kam presne ísť
chlapec pred potravinami, ten ma osloví:
„Ujo, kúpiš mi pol litra vína?”
rúško nemá ani staršia žena s veľkým
nákupom a ani tamtá so psom
„Poďme ju zlynčovať…” a ja rozumiem
ako to myslíš, nesúvislo a nepresne
citujeme Bibliu, Tarantina, z Pustatiny
nie je to marec, najkrutejší je apríl
najdisciplinovanejší sú Rómovia
a bezdomovci, len jeden škôlkar
ušiel z domu naboso, snaží sa mať
aspoň tepláky natiahnuté na pätách
sníva sa mi o útoku tigrov, každý
z jednej strany, existuje elegantné
riešenie, ale musím sa zobudiť
niekto raz povie: spomínaš
aké to bolo smiať sa v rúšku
rástli kvety, pripomínalo to stredovek
holuby vyzerali pestrejšie, myslel som na slovo
rovnováha, ľudia pribúdali a ešte v roku 2019
v tomto meste jeden vypomáhal príručným
lampášikom pri pôrode svojej dcéry
príde leto, viac svetla
z okna vidím nekonečnú krajinu
vždy som si myslel, mohli by mi chýbať
tieto knihy, čo všetko do vás niekto skryl
kedysi som si nahrával vtáčí spev
a potom mazal zvuky áut
tak kde si, naša vyššia zem
vlasť, ktorú nemusíme vynájsť
nervový systém – uzavretá
sieť vo vzťahoch medzi jeho zložkami
nie sme loď do neznáma, vlastné malé more
kotva aj prístav
tam ste, vzdialené modré hory, prvé
aj posledné cesty, výtvor zvierat
praveký človek dá sa na jar na pochod
pod slnkom to pradivo ciest
skutočnosť, tak výrazná, padni do mojich očí
Kelti, dajte meno tejto planéte
nazvite kopce, pukliny a lomy, nech kôra stúpa
a klesá, kým obiehame okolo centra Mliečnej dráhy
do bodu, v ktorom sa Zem opäť vychýli
ochladí, popraská a vznikne nová
občas je možné spoznať priestor
medzi kameňmi, jeden sa volá mesto
a druhý podoprie svetlo, keď sa jeseň
blíži s havranmi, ich krídla nesú
zvuk toho mena, tesne vedľa prvého
je apríl a nové náboženstvo
zoznámi nás semafor
je staršia, a keď nabehne zelená
prejdeme okolo seba s pozdravom
dvaja uniformovaní študenti
novej estetickej metódy
kým ľudia čakajú v radoch
na vstup do chrámu
anjel povie hora, miestnosť
zafarbené svetlo, postava zažiarila
leskom, anjel predchádza pocit
ktorý vyvolá, toto sú moje pravdivé
hriechy: prvá diabolská osoba
singuláru, kým pocity sú mnohopočetné
a len doplnkom zjavených vecí
kým niekto niekomu kričí na bráne mäsiarstva
pane, viete čo je to kvapôčková infekcia?
mám zavolať políciu? obaja vieme, aké škaredé
je všetko, čo si už nevšímame
vieme o najhlbšom zle všednosti
chcel som napísať báseň
o filme Nebo, ukončiť ju slovami
výška robí z dvojice jediný čierny bod
padajúci hlboko do blankytného neba
ale opäť som si to pozrel
a tá ukradnutá policajná helikoptéra
smerujúca kolmo hore s vopred
naplánovanou cestou bez návratu
v ktorej si človek predstavuje
Giovanni Ribisiho a Cate Blanchett
vôbec čierny bod nevytvára
najprv to boli deti a starí ľudia
nemali rúška, pretože lízali zmrzlinu
muži popíjali pivo, iní fajčili
alebo jedli, niektorí sa iba rozprávali
práve povolené, nikdy nezakázané a nedávno
prikázané sa zmiešali do jediného pocitu
ktorí umožnil tvorbu nových, fascinujúcich
foriem správania sa, kým v uliciach stále
vidieť niekoho nosiť aj rukavice
pribúdajú prípady totálnej vynaliezavosti
hovoríme o tom, že keby sme robili film
dáme tam záber na rozkvitnutú lúku
cez ktorú si to šinie žena v klasických
zimných bežkách, aj keď je jasné
že by to divák považoval za invenciu
podobne ako to teraz dvaja ľudia
označili za dôsledok pandémie
niektorí už nosia rúška tak, že im trčí nos
nazvali sme to nosáni tankujú super
stojisko s kontajnermi – niekto tam nechal
v zámku kľúče, to sme nazvali asi ho už
zobrala druhá vlna
sníva sa mi, že idem von bez rúška
keď si to uvedomím, spanikárim
ale rýchlo si všimnem, že ľudia
už rúška nenosia, a tak sa upokojím
zároveň ale niekde hlboko v snovej duši
jasne cítim, že existuje niečo temné
neovládateľné, niečo, čo sa šíri
ako požiar, ako smrť, ako zavrhnutie
že všetko je o tom, brať to ako cestu
bez návratu, na ktorej odpustíš
životu všetky hrôzy, všetko
chladné a ťaživé, Cate Blanchett
to mohla v tom filme nazvať chcem
aby to už netrvalo dlho
postava, ktorú hrá omylom zabije
štyroch nevinných ľudí, dve deti
plus potom, konečne, toho vinného
k tomu jej už pomáha Giovanni Ribisi
ako policajt, pretože v nej vidí
toho najlepšieho a najkrajšieho človeka
sú kultúrne vzorce, kde keď sa mladá žena
zamiluje, nezačne snívať o svadbe
ale priamo o večnej láske
ak sa niekedy cítiš ako prvý
Číňan, ktorý prekladá západnú knihu
hemžiacu sa slovom príroda
keď tvoj jazyk taký pojem nepozná
pomysli ako on na prvú knihu
anarchie na Tao a jeho silu
Te od Starého majstra
ak sa niekedy cítiš ako prvý
kto si uvedomil, že kopírovať
možno vždy iba štruktúru
ktorá má o jeden rozmer menej
než priestor, v ktorom sa kopíruje
pomysli na dvojitosť a rozpojiteľnosť
DNA, každá časť si z okolia pritiahne
správny stavebný materiál pre svoj proti
obraz, z dvoch vlákien budú štyri
sám Crick si pomyslel, že taký trik
nepochádza zo Zeme a vírus je skoro
čistý softvér, inteligentný dizajn
ekologické, sústredené pochopenie
že telo je vo veľkom dostupné
tam vonku
život je organický iba ako kúzelnícke
predstavenie, po ktorom sa každý
vlastným krokom vráti domov, k pohyblivému
čakaniu, kým vychladne láva a niekde v skalnej
jamke vznikne niečo priepustne oddelené
od sveta a neskôr by som chcel vedieť písať
vety ako Prvými obyvateľmi boli vetrom
zaviate sinice. Rozmnožili sa a vytvorili
na ostrove povlak, na ktorom mohli vyklíčiť
aj výtrusy papraďorastov
báseň by mala mať okno, aspoň mikroskopické
cez ktoré vidieť zeleň, v diaľke modré
hory ako oceán, z ktorého niet úniku
na lavičke stará žena s rúškom, drozd spieva
niektoré sekvencie jeho spevu už poznám
(v pozadí počuť ďalšie a ďalšie spevy)
mám v sebe to, čo hľadá každý vírus
keby mal pohľad, videl by továrne na výrobu
RNA a jej obalu, videl by čítacie hlavy
pre jeho informačnú pásku, stavebný materiál
niečo, čo začalo už vo vesmíre, predstav si
že si tak malý, že ťa zabíja svetlo, dievča
sa snaží cez medzeru pod pletivom stojiska
kontajnerov na odpad pretlačiť papierový portrét
nového sveta, snaží sa ničoho sa nedotknúť
bojuje, ale má výhodu tretieho rozmeru
nad druhým, ako besnota skrytá v nervovom
systéme, aby ju neodhalil ten imunitný
a keď sa ukáže, je to už v plnej
neodvratnej paráde: smrť na podráždenie
svetlom, v bolesti, v šialenstve, ktoré cvaká
tvojimi zubami, vírus nemá oči, neprehĺta
a predsa ten smäd po živote, ďakujme
bohu za hmotu, ktorá sa neprebúdza
ani v pekle, za hmotu, ktorá nás
na nič nepotrebuje
niekto raz podotkol, že Boh stvoril
Goetheho, aby videl, ako vyzerá človek
ale pomysli, koľko času a pokusov
od vzniku prvej membrány trvá napísať
človek sa riadi zemou, zem sa riadi nebom
nebo sa riadi taom, tao sa riadi
samo sebou, alebo Himaláje ma ničia
búrka unavuje, nekonečno uspáva
a Boh je príliš
otec kričí na malého zberača a lovca
„Nechytaj ho! Holub je lietajúci potkan...”
akoby človek sám nebol plný paradoxov
vyznaniu neodtrhol modlitbu, akoby svet
nebol kedysi aj krásny
najhojnejší na zemi potkan sťahovavý
dlhý chvost, červené nohy, dúhovka
lámu sa pod ním stromy a slnko
je 8. apríla 1873 od 7.30 do 16.00
zatemnené, možno by to znelo
nenaťahuj ruky, ten potkan je búrka
mäso, zábava, synček, zatvor oči
budeme vrhať blesky
akoby ešte nikto nemal dosť temnoty
vypustiť potkana, ktorý nenájde miesto
kde by spočinula jeho noha, a tak sa vráti
k vystretej ruke, nechá sa chytiť
vziať späť do korábu
niekto sa napije v okamihoch krásy
k vedľajšiemu stolu zem si ho pohojdá
spýta sa sestričky z pôrodnice
„Koľko bolo dnes čiernych?” odpovie
žiadny, srdce je krvná pumpa uprostred
nepriepustne rozdelené, zo snových
tiel Katarín transplantované
rúška už nie sú tak v móde a radikálny
zásah Pána sa odkladá ako koniec kapitalizmu
na dobu tesne po konci sveta, sme tak nezničiteľní
v tieto dni, vlastníme toľko svetla akoby budúcnosť
bola priamo tu, a tu sa nemôže skryť žiadna planá
nádej, žiadny klam, nič chlpaté so špicatými kozími
uškami nebude poskakovať na hrozivých kopytách
nikto nevyskočí z postele a iba v nočnej košeli neujde
z domu, žiadna obluda, ktorá krvavými tesákmi
odkusava hlavy, na správnom mieste
zo správneho uhla, v zlatých lúčoch uvidíš
tancovať zrniečka prachu iba pre teba
dnes má duša toľko možností, netreba vyrážať
von na popravu uvarením vo vriacom oleji
alebo utlčením, popri cestách sa telá nerozkladajú
zavesené na šibeniciach, nikomu na chrbát
nepriviažu zväzok horiacej slamy
a ak si nečítal Čierny dážď
možno prichádzaš o súkromné
nezdieľateľné šťastie z čistého faktu
že je prázdny slnečný deň a na živých telách
drží živá koža, možno je všetko tak prosté
ako okná a elektrifikácia vs temné sily
svetlo, rozhodnosť, zámer, ovládanie
dnes som sa náhodou pozrel na vrchol
jednej lipy a vo vetre sa hýbala
akoby tam už jej listy mali trochu inú
hlavnú úlohu, ako vedomie, keď realita
sama stemnie a rozdelí sa