(Nič tak strašné.)
mladí, krásni, inteligentní a oduševnelí ľudia
v pokožkách premenených na skafandre preskupujú
vlastnosti času a priestoru v blízkosti čiernej diery života
zatiaľ čo šosák v Exceli im kuje čísla tesné ako slučka
áno – v továrni sú obrovské kúty, kde odpočíva budúcnosť
kúty, ktorými by nepohrdla duša faraóna na ceste ku hviezdam
kúty, v ktorých by Nikodým s Ficom mohli spolu milovať Slovensko
rozdávať ruže a perníky dôchodcom
v skrinke som našiel v prachu stopu Sizyfovu
viem, kde sú sny hromadne ponárané do kyseliny
aby vydržali tú bdelosť
v stredu polievky
vo štvrtku chleba
v sobotu mi v továrni napadlo: sloboda, rovnosť, bratstvo
pousmial som sa
v továrni sú obrovské osvetlené kúty
na moment som videl jednu či dve nasmrť unavené muchy
museli preletieť celou tou čiernou dierou
k umelým slnkám
predstav si chôdzu drobných tvorov
napr. tých, o ktorých sa píše:
„oproti myším mají drobnější oči a ocásek“
a ešte menších, najmenších
a stvorenia, čo nechodia
na pôde, kde sa boja sudcovia
aj agenti tajnej služby – predstav si
chôdzu najmenších tvorov
nemusíš si vedieť predstaviť
trup ukrajinského dieťaťa
v roku 1922 vystavený
na predaj ako jedlo
nič tak strašné – je iná doba
iba si predstav, čo ti urobia
ešte pred pár dňami som denne vchádzal
do haly, kde každý okamih dávate všanc integritu
vlastného tela – ako gladiátor
nehovoriac o duši
ako samuraj pred bojom som si musel hovoriť:
„žiadny strach, žiadne prekvapenie, žiadne zaváhanie…“
cestou z poobednej do sobotnej rannej
kvalitné pracovné topánky, ktoré inak vydržia všetko
sú prakticky večné – rozpadnuté za 5 dní
nové rukavice po jednej smene zničené
alebo ich nepoužívate vôbec, ak ste celú smenu rukami v oleji
(áno, znie to ako paradox)
ruky vám akoby prestávajú plne patriť
premenia sa, vzdialia – podľa toho, čo robíte
začnú sa po lakte podobať na povrch planéty Merkúr
alebo planétu Pľuzgier
na konci jednej smeny mi kamarát, ktorý bol pri inej práci
niečo vraví, ale ešte sme v hale a pre hluk a únavu ho v prvom momente
dobre nepočujem a interpretujem si to ako: „Paráda, dnes som celý deň prekecal.“
je mu zle a niekoľkokrát zvracal – priamo na pľaci
(v inej dobe by sa možno musel vyzliecť v snehu donaha
v predsmrtnom, predpopravnom svitaní by sa mohol rozkýchať
a guľometčíci by možno chvíľu počkali, kým život
prestane byť tak nediskrétny…)
továreň nepočká
rýchlo to vždy utrel a makal ďalej
moja prvá nočná začala v nedeľu
továreň som našiel stíšenú
v obrovských priestoroch
sa vznášala tma a ticho
akoby sme si šli večer do školskej
telocvične zahrať basketbal
to bol jediný moment, keď sa zdalo
že továreň čaká
teraz si tu pohodlne sedím za počítačom
ľudia v ostatných kanceláriách
zrejme nikdy nepracovali
„v súkromnom sektore“
niektorí celkom určite nie
vládne tu pohoda, apatia, strach z Kotlebu
a z toho, že vás príde nahradiť
niekto „lojálnejší“
v duchu toho najlepšieho kapitalizmu
že zamestnanci najlepšie vedia
čo a ako treba robiť
navrhnem zlepšiť jednu drobnosť
(„pre dobro daňového poplatníka“)
„To treba ísť za šéfkou, ona rozhoduje o všetkom.“
„Keď mi povie, že to máme všetci robiť takto, budem to robiť takto.“
napadne mi, akoby som stále pracoval v továrni:
kde je moja hlava, chrbát, ruky, nohy…
ako ich udržať pokope, keď sa vzďaľujú
na inú planétu
hrabem sa v harddisku, v súboroch po žene
ktorá mala tento počítač, už tu nepracuje
evidentne si robila „výšku“
(PDF: „Modely výučby etickej výchovy a kompetenčného profilu učiteľa etickej výchovy“)
potom sú tu „zápisnice z porady“
v štýle ŠtB
a v jednej veta:
„Treba dať pozor, aby účinkujúci nepili alkoholické nápoje pred vystúpením.“
sú ľudia túžiaci po vlnách
ktoré ich odnesú ďaleko
od vnútrozemia kobercov, ďaleko
od oblohy halových žeriavov
ľudia zvnútra obliaty naftou
čierni a žiariaci – ubytovaní v plameňoch
snívajúci o ničote zo samého
počiatku života
sú hniezda hliníkových príborov
tužiek, spiniek a dierkovačov
do kobercovej šedi odmrvené štipky mora
pavúky, čo nevydržali, kým oči úradníčky
vybielia stenu
je tiež kratučký sen strojov
na obed nadpozemské svetlo na podlahe
bez jediného hrbolčeka
na podlahe, ktorá by udržala stroskotanú loď
vyľudnené mesto a všetky kostry dinosaurov
„Ve skutečnosti se blechy mající krátký život necvičí, ale pečlivě se oddělí jedinci lezoucí a skákající. Po rozdělení je blechám navléknut na krk obojek z jemného zlatého drátu. Skákající blechy kopají do malých lehkých míčků, lezoucí blechy tlačí autíčka nebo roztáčejí miniaturní ruské kolo.“ – cs.wikipedia.org/wiki/Bleší_cirkus
(ak máte pre svet oči dokorán)
človek by takmer potreboval ešte jednu dušu
odolnú monádu, ktorá by v sebe čo najnepriepustnejšie uzavrela
ako kontajner na rádioaktívny odpad
všetku tú toxickú látku iných duší
tých duší, čo žiaria ako röntgen
pri styku s ktorými vo vás nejaká
ešte pred chvíľkou celkom živá čiastočka
vždy evidentne a nenávratne umrie
sú duše, čo žiaria: neviditeľne, tvrdo
sú čiastočky túžiace po monáde
pulzujúce komôrky vnútorného
a predsa nie dosť skrytého oceánu
praskajúce potichu ako srdce
koľko síl je možné sústrediť na hranice
do končekov prstov v zákopovej vojne
pre jedného – pre krajinu bez domova
veľkú ako hrob
ako dieťa som žil v korunách stromov
predstavoval som si cesty vo vesmíre
tma bola pôda pre hviezdy
lode prenášali svety
akoby zázrakom
dlho a pokojne
byť ostnatým drôtom
strelcom vo veži
múrmi, celou
dozorcom, čo rád mučí
zatvorený hlboko a navždy
aby plán úteku
bol čo najpresnejší
keď o ňom snívaš
plachetnica, balón, dokonca raketoplán…
slová boli predstavy a predstavy boli skutočné
na streche garáží
v korunách stromov
v uličkách
v bojoch na život a na smrť
poznal som chlapca bez rodičovskej lásky
živil sa lyžičkami kryštálového cukru
na ceste plachetnicou k neznámemu domovu
vlny z predstáv: kamkoľvek je blízko
tak veľmi som chcel milovať svet
prisahám: ako dieťa som ho zbožňoval