Rómovia sú teraz celí zababušení do svojej pokožky;
august ich nadnáša ako vztlak pod bocianím krídlom.
A ja? Do kostí...
Kašlem na to, povedal som si. Kašlem na to, že je to iba hmyz
a musel som sa vrátiť z bytu do výťahu a včele, ktorá to už vzdávala
som podal papierovú vreckovku. Chytila sa, dostal som ju von.
Zajtrajšky sa vo mne kazia a sú chvíle, keď prítomnosť do mňa
padá z veľkej výšky. Brutálne tichý meteorit mi odmeriava hĺbku.
Možno mi raz zlomí kosti, vymaže moju predstavu o včelách.
Kde by mali žiť a umrieť. A možno raz vzlietnem ako jedna
mucha, ešte s kusom pavučiny na tele. Žiť! Žiť! Žiť!
Nerovnováha tú príťažlivosť zväčšuje.
Jednu aj druhú.
žijem v asfaltovej rieke;
chôdzu mám tak hlbokú,
že v nej zapúšťa korene vŕba
(tá z detstva)
na chladnúcom asfalte odpočíva
čierna mačka – na moment
sa ponorím do jej očí…
v tempe lávy potom pokračujem
do slepých uličiek
tu žijú šťastní ľudia
s maličkými psami
(čiernym mačkám hovoria: „šic!“)
oheň tuhne na kameň;
dni pod nohami
uhoľnatejú
jednou farbou
až k moru