(Správa o vlnách.)
mesto odráža dobu ako otrok
v hippokratovej prísahe
slzou by šlo prehltnúť loď
ale oči sú na brehu lebky
čas bude rozsekaný na kúsky
špička kuchynského noža
zo zvedavosti priložená na hrtan
spojovník na konci dňa
v neznámom prístave:
„som doma, tam cez cestu života”
v hrdle uviazne budova, otvorené okno
poškriabe rohovku – suchá pomlčka
v typografii počasia
farba oddelená od mesta
sneh je tu jedlý ako fotón
prečistený naprieč vesmírom
biela má gravitačnú prevahu
veľkej planéty: nikto tu nie je
pretože by nedokázal odísť
personifikovaná biela:
niekde tušíš jej pery
ako to, čo v rozprávke láka
drevorubačov ísť hlbšie a hlbšie
neodolateľná túžba nájsť ďalšiu hĺbku
pod vrakom skutočnosti
vidieť skrz mechanický trik príčiny
veľryba, ktorá sa naučila dýchať sen
nemusieť sa vynoriť –
ako atómová ponorka bez ľudskej posádky
človek je takých vecí plný
hrká v časopriestore
z pier Bielej vychádzajú stopy
otázniky nie sú nutné – stačí sledovať
oznamovaciu vetu ďalej a ďalej
milióny rokov
v každom jadre spomienky
je uložená neznáma bytosť
ako myška v rotujúcej klietke
bežiaca do budúcnosti
už som to raz videl
zvieratá normálne rozprávali
sneh bol jedlý ako fotón
prečistený naprieč vesmírom
svetlo je nožom bojovníka
podrezaná fantázia: infekcia rána
ateistický štát hlava
do nevedomia unikáš prezlečená
za sen s púštnym vzorom
tisícich nocí
budem sa tváriť, že v pamäti
mám iba skutočné stopy
riadiť ma budú gény
podľahnem zákonom hmoty
akoby sám a smutný
v historickej knižke ľudstva
prepašujem zlatú bránu
tajné uctievanie
na stránke detstva
budem ťa milovať v obrazoch
) ego nič nezistí (
je ešte väčšia udalosť pre dušu
než láska – deň, ktorý si odložíš
ako obal z najdrahšieho daru
jedno kam pôjdeš
nikde nebude dosť povrchu
pre všetko to neodrazené svetlo
ako sadza sa zhmotní na veciach
čo sa ťa chceli dotknúť na rozlúčku
kým ty si mal v náručí plameň
na druhý deň si predstavíš
čierne stopy rozmiestnené ako kvety
tvoje cesty budú tajné a ďaleké
ako fantázia chudobného
slnko budeš mať už vlastné
Ako dieťa som si predstavoval prázdny priestor vesmíru.
V predstave som šiel ďalej a ďalej. A v istom momente som bol Tam.
Strašne som sa vystrašil a bežal som si zapnúť rádio… Bežal som von,
chcel som spadnúť z bicykla a rozbiť si koleno, čokoľvek, aby som neprečnieval z prítomnosti.
Ako dospelý som okúsil objatie jednej ženy. O niekoľko dní mi dala ochutnať
materské mlieko, kým jej dieťa bolo doma so svojím otcom.
Nakoniec povedala, aby som začal mať rád sám seba. Bola zima, ale s úsmevom
som povedal, že teraz teda začnem.
Neviem, čo presne videla cez obrátený ďalekohľad. Budúcnosť ju celú zahaľovala.
Orientoval som sa už iba sluchom. Slovesá som spájal s príslovkami do samostatných
obrazov, ale moje zmysly boli ešte príliš doslovné.
nie je to krajina, ani reč
je to telo a s ním celá stotina septembra
zabudnutá v uličke pod nejakou ťažkou vetou
sú to pľúca, ktoré uprostred lúky
vdýchnu kráter, aby ochránili srdce
pred roztopením každého leta
čo malo prísť
sú to uhlíkové vločky namiesto rúk
malé čierne súčiastky nôh
ktoré sa pripájajú k asfaltu
ako jarný sneh – čo človek
všetko nevymyslí
nie je to gén, pretože
v sne je telo dušou toho, kto nebol
ani počatý, malé pršteky
ktoré to všetko raz uchopia
ako pastelku
vedomie sa stalo nevedomím
nevedomie začalo samo veštiť krčmám
oko hurikánu sa pohne, aby videlo
brvno, čo sa nehýbe
nie je to krajina, reč, ani telo
sú to vznietené triesky z lámajúceho pohľadu
strašná krása žiariacich nocí
rána otvorené smrti dokorán
ako slová v rumunskej hymne
iskry naslepo prepichnuté fantáziou: teraz, alebo nikdy
predstavivosť, ktorá blčí ako obrazy lásky
kolegyňa podotkne v reštaurácii
bože, ona je všade ako doma
z materskej dovolenky si prišla
po vidličku a k ústam dvíha moje rameno
snažím sa ostať pri vykaní
vyskúša zatiahnuté okná, zamknuté dvere
som rozmiestnený inak
pani magisterka, chutilo by vám toto zrkadlo?
niekto chce poďakovať japonsky
dómo arigató gozaimašta
nevadí mi vzdialenosť
kozmické sféry mám rovno na jazyku
viem to vysvetliť, všetko tam odsunúť jediným
slovom sajónara
napije sa z môjho pohára
pod stolom sa elegantne oblečie
mlieko sa stále tvorí, ale vidí nás odchádzať
osud sa v jej prsiach tvaruje ako bonsai
sú slepci, ktorí neveria vo svoju slepotu
povieš, tak teda prejdi miestnosťou
prevráti kreslo: niekto tajne všetko zmenil
pod stolom povieš, hladkaj mi chrbát
viac hmoty pre predpoveď pohybu
niečo ako planétu, za mamičku, za otecka
tento šuplík patrí do hmly
nôž do vety ako sa máš?
ramená sa v zrkadle dotýkajú
vlna vznikne porovnaním odtieňov tvárí
hra sa nápadne podobá na jav moiré
doma sa posadíš na stôl, povieš, zrýchli more
v tanieri ostane veľa detailov
presne ako skutočná vlna – vodu neodnášaš
vzor vzniká krúžením na mieste
k brehu prichádzaš ako breh
môžeš použiť japonské onomatopoja
don don, zopakuješ, don don
meno, mesto, zviera, vec
plynie to do diaľky
v akustickom tieni polospiacich rastlín
som sa ešte dotýkal
zľadovateného snehu, zázrak nad desať stupňov
pár minút od tohto prechodu
mladé dievča iba v krátkych rukávoch
v krátkej sukni
akési dieťa je zmätené: prečo je vyzlečená?
otec dieťaťa sa smeje
viac sa neobzriem, mesto sa ešte musí pripraviť
na dlhé, biele nohy, na ruky, vlasy
na jej peknú tvár, chôdzu
na slnko
v akustickom tieni polospiacich rastlín
ma prekvapil zvukový lúč
v hlasivkách motora
zakvílil
milióny rokov mŕtvy zooplanktón
ako popálený hltač ohňa
nejaká mamička možno
práve povedala: pozri, aké krásne auto
Tradičný tibetský liečiteľ vraj začína s diagnózou už počas cesty za chorým.
Telo v jeho ponímaní nemá presné hranice.
Niekedy sa vyberiem hľadať svoju diagnózu, porovnať vnútorné vzory s vonkajšími.
Preložiť sa do iného jazyka. Ísť za staré prečo a ako
k novému Čo, Ktorý, Kto.
Myslím na slová Jamesa Hillmana. Keď v lese medzi stromami zbadáme zviera
nenapadlo by nás myslieť si, je moje, to som ja. Keď sa v mysli objaví
nejaká predstava, je okamžite moja.
Vyberiem sa trochu inou trasou, než som pôvode zamýšľal.
Akoby tam na mňa čakal, ak môže čakať v priestore. Fragment dnešného sna,
na ktorý by som si inak možno už nikdy nespomenul,
nikdy by pre mňa nebol.
Medveď v kroví. Viem, že by som mu mal dať najavo
som tu, choď si svojou cestou, ale zrazu
nemám hlas.
Náhodne vyvolaný krovím, alebo nejaký dôvod objaviť sa.
Všedná vec, ale vzhľadom na Hillmanove slová, ktoré som mal práve v hlave
musím myslieť na to, ako funguje pamäť. Čo to je.
Má sen vlastnú? Keď nie ja, kto
ju má celý ten čas.
Vták urobí veľký oblúk, dostane sa kolmo nado mňa. Plachtí.
Výška a uhol pre presnú siluetu dravca. O chvíľu túto rozumnú výšku opúšťa.
Akoby sa nechával uniesť. Vyššie. Vyššie. Dovidí vôbec na zem?
Túžil som ho pozorovať pri love.
Strmý zostup. Presný zásah pazúrov. Nič také.
Ešte mi kratučko plával v oku ako mikrosegment pôvodnej vízie,
nejakou neviditeľnou silou odtrhnutý z inak pevného sedimentu skamenelých dní.
Potom sa už celkom ponoril do oblohy. Tak, ako to vedia len oblaky.
Vrtuľník tesne nad zemou. Čmeliak. Biologický stroj, ktorý by teoreticky nemal lietať.
Záchranná misa. Jeho pohyby sa nedajú pochopiť inak. Pátra.
Akoby šlo o život druhov. Sektor po sektore. Kvet žiadny. Iba tráva, viac mŕtva, než živá.
Stala sa katastrofa, ale niekto mohol prežiť. Je mi ho až ľúto.
Hľadá. Padá. Začína fúkať. Nepoľavuje. Nakoniec vojde do dierky v zemi.
Vôbec ju nebolo vidieť. Mám pocit, akoby malo existovať
nejaké slovo. Idea.
Územie, oblaky a vec bez mena prenechávam mladíkovi
s bojovým plemenom psa na obojku. Obaja pôsobia podobným dojmom.
Zdajú sa byť dokonalí. Dvojčatá sveta, ktorý sa dá pevne uchopiť, pritiahnuť.
V korunách borovíc ďalej pukali šišky ako vojačikovia
v zatiaľ vzdialenej, ale mohutnej ofenzíve.
Zvuk, na ktorý počas roka zabudneš.
poludnia roztrhali ľad, kúsky tkaniva
napichli na suchú trávu, telo už rozložené
na posledné značky
tu by si mohol chladnúť
z ubúdania
v najsilnejšom tieni stromov
tu ležal sneh, v spomalenej horúčke
až do priesvitna
videl som chlapca v žene
šepkal jej o bratskej láske, o potešení
toľko mu toho chýbalo, bál by si sa to všetko chcieť
sú veci, ktoré znejú ako nezmysel
v predstave, kde krok za krokom znamená
duchovnú krajinu Nikdy
šepkal jej: milujem ťa, hlavne keď prší
akoby svetlo iba bolo
nazrel som do snového okna
v skle uviazla veľrybia matka s mláďaťom
zamrznutí ako motýľ v pavučine
na pokožku sa prisal fraktálny obrazec
vzor ostrý ako harpúna
predstav si, že ideš na smrť
hrala by nejaká hudba
drobný živočích by bol zalisovaný v ceste
vedel by si to: anestéza zánikom
červený nafukovací jeleň za bránou
tvár nasmerovaná tak, aby ťa uvidel prechádzať
tesne pred prvou svetovou vojnou
dievčatko padlo, puklo to
svetlo je rozdvojené
pukli obrazy, v gréčtine napísané slová
si ľahli k nietzschemu ako jedno telo
do ticha lebky šepkali otázky
o náhode – akoby kozmetika ducha
súvisela s entropiou zeme
ako udržať to množstvo hovädzieho dobytka
na rozsiahlych pastvinách amerického západu v roku 1874
bez ostatného drôtu, bez xylylbromidu
vyčistiť jazierko
ľudia boli maličkí, rýchlo chladli
po stádach tiahli za dejinami
všade zanechávali farebné šmuhy veľké ako rieka
riešilo sa to chlórom, deti samé hlásili
plnú pripravenosť k hygiene, matky uverili na obsah čiernej
nemalo to bolieť, ale radšej si to nepredstavuj
keď prestalo fúkať, mali sa vrátiť k bozkom, k pesničkám
k mávaniu, k slnečným časom poisťovníctva
ďalej sa celí triasli, ako keď sa amygdala prebrodí
tekutým dusíkom: na všetko dobré zabudneš
neudržíš sa ani v malom príbehu
cirkusového slona
---
1826: slonica Chunee
po tom, ako odmietla otrávené jedlo
do nej vystrelili 152 guliek z muškety, prežila, a tak
sa pokračovalo harpúnou a mečom, podľa svedectiev bola jej klietka
plná krvi, zvuky, ktoré vydávala privádzali divákov do šoku
4. január 1903: slonica Topsy, 28 rokov
nakŕmená mrkvou posypanou kyanidom draselným (460 gramov),
10 sekúnd pripojená cez nohy na elektrické napätie 6600 voltov,
po zrútení na zem 10 minút škrtená dvoma slučkami, ktoré priťahoval
parou poháňaný navijak
13. september 1916: slonica Mary, 22 rokov
obesená pomocou žeriavu, prizeralo sa viac ako 2500 ľudí
pri prvom pokuse sa v žeriave roztrhla reťaz
Mary spadla a zlomila si bedro, niekoľko detí ušlo v hrôze preč
20. august 1994: slon Tyke
na úteku ho zasiahlo 86 policajných výstrelov
človek v autobuse sa vracia zo smeny
oknom sleduje jarnú dráhu svetla
pod hladinu asfaltu
pohľad sa ohýba do neurčita
ako telo, ktoré skúsilo prezimovať v prvohorách
s päsťou opretou o špičku čadiča
keď ťa na pár metrov pozoruje mačka
slnečné okuliare si musíš dať dolu
pomaly privrieš oči, zopakuješ
je to morzeovka: pamätáš?
tristo miliónov rokov dozadu
pamätáš na lávu a metán? na nožičky trilobitov
lapajúce niečo na dýchanie?
nie je dýchanie, keď vietor všetkým hýbe? stromy
aj tie mŕtve ostávajú súčasťou pľúc, kým samé neodídu
zem je stále domov pre telíčko drobného tvora s chvostíkom
topografický zapadá do krajiny: napríklad uško je stále uško
zúbok je stále zúbok, hoci tak malý
akoby pochádzal z iného sveta
takmer nepostrehnuteľná pauza
medzi subjektom a predikátom vo vetách živých bytostí
podstatnejšia než meno
možno z doby, keď bol čas boží majetok
dnes je čas osobným zámenom, rozmnožuje sa
pred slovesom v tvare mesta, kovovým
do vety vstupuješ okamžite ako objekt: deň stvorený pre budúcnosť
ale v spánku sa musíš píliť, inak sa zobudíš s prívlastkom
už nie ako hodnoverná obeť sériového sna
vraciaš sa na začiatok rovnakej vety, nedýchaš, nie ako strom
cítil si vulkanický chlad na konci prvohôr?
uveríš: zajtrajšok po zajtrajšku
raz sa všetko prepojí
obloha je tak modrá, že za ňou tuším vesmír
jej sýtosť mi pripomína zvuk veľkého mraveniska
na konci marca
najprv si myslíš, vidím ho presne
potom si uvedomíš, že nemá žiadne hranice
tú farbu som už kedysi zažil
na najvyššom bode
hojdačky
realita čistá ako operačná sála
vedomie v nej môže špurtovať ako na galuskách
svišťať ako vietor v korune stromu, ktorý nechal
všetky listy na rozlúčku: Odchádzam vládnuť ríši šumu
poslúžiť hniezdu marcového slova
je ťažký jazyk spev vtákov?
vták, ktorý je bližšie prednesie jednoduchú frázu
vták, ktorý je ďalej odpovedá rovnakou melódiou
skúšam ju zapískať, naberám odvahu
pískam smerom k nim: ticho
koniec lekcie, príliš ľudský prízvuk?
z diaľky akoby sa ozývalo mačiatko
nežné slovo dravca, čistá a jasná latinčina zeme
veni, vidi, vici – len akoby zamňaukané
cez celú krajinu, oblakmi na samý začiatok stredoveku
a ešte kúsok ďalej
všetko sa opravilo, povery najprv ušli do lesov
potom sa vrátili, v tichosti, v uzavretom letokruhu hmoty
ako vírus, láska, ako more a peniaze: začneš si predstavovať
kam pôjdeš, čo urobíš, kým sa staneš
okamžite zmeníš siluetu tela, akoby ti vymenili kostru
za takú s perspektívou: v hlave ti zamňauká
opäť skúšam zapískať tú melódiu
prvú vetu nového jazyka, nedokážem si spomenúť
pár minút a je preč, bola pre vedomú myseľ príliš neskutočná
prešla dráhou sna po zobudení?
napadne mi rozbehnúť sa tam, kde je svah najstrmší
ruksak by som nechal realite, vedomie zašumenej dráhe
tou páskou by som chcel preletieť
ako na galuskách
v jarnom liste prezidentke vzdialenej krajiny
vymieňam poddanosť za exil
mrzí ma, neuveriteľne ma mrzí
že počas tohto obdobia sú naše vety oceán
nemám vzťah k básňam, iba mám rada správny rytmus predstáv
loď majte dosť veľkú pre analógový les, spojitú zeleň
vlny, korene zamyslené hlboko do pôdy
autoremedúru ukrytú v tráve
budete príťažou k zodpovednosti, ktorá nikdy nezmizne
budem vás chrániť, ako divoké zviera
pred človekom chráni strach
za zvráskavené zrkadlo banalít
privediem slepé dieťa: Sakura no hana ga saku né…
nechám ho uprostred spomienok naraziť
na budúci sen, v hmotných molekulách ako vôňa
jediným nádychom vojde do teba: za hranice rozšírim podobnosť
za každým látkovým slovom bude stáť nehmotná častica
vráti sa po mape následok k príčine
vesmírne bude znieť veta vo vode
duše mali normálne priklincované k telu
často sa ani nevyberalo vstupné niekedy zapálili oheň
uprostred rozžutého ananásu rekvizity boli iné
než za Piláta
Sibír sa zaľadňovala
železo cinkne ako stokilový prach o rozbitý pohárik
v ústach človek sa bojí tej chémie
predstav si, že ešte svieti slnko a o sekundu
budeš mať v meandroch obličiek rašelinu
z prítmia interiéru vyrazí sloveso živočícha
popálenina bude krátka a hlboká
ako ľúbostný list od najkrajšieho dievčaťa
dvadsiateho storočia
zrútiš sa postojačky
s alarmovaným mraveniskom v hlave do pľúc
dno bude niekde mimo teba zasnežené ako prázdniny
v očiach, ktoré nanovo vynašli svetlo
Trockij povie: použiť plyn!
kladivom zraňajkuje vajíčko Kronštadtu
24 000 škrupín vytrhne z pýchy revolúcie
nakŕmi ulitu kráter
na konci dňa budeš mať veľké klepeto fínsky vietor
v korune impéria zovrie červená kvapalina
v evolúcii pocítiš zrýchleného boha
bez zahmlenej lode
bez chaotického námorníka
videl som muža, ktorý mal montérky a sveter
a ten sveter mal diery a diery mala
aj jeho pracovná obuv a každá tá diera
bola od kyseliny
odprisahal by som, že som zahliadol prst
nohy a kúsok pleca, keď som prechádzal okolo
pláže, na brehu niečoho, čomu sa nemožno vystaviť
tak, aby sa to nevyšmyklo z hlavy a nepadalo do tela
akoby z veľkej výšky, do hĺbky mysle
o ktorej hlava nič nevie
vyzeral byť mladý a vyzeral
že čoskoro umrie, rovnaká farba pokožky
by sa dala získať už iba dlhým pobytom
v atmosfére planéty, na ktorej život
nikdy nevznikol a nevznikne
a tvoje oči by sa museli naučiť vidieť
cez anorganický plameň, cez viečka s ostrým
kolabujúcim hemoglobínom
jeho pozemský hrob by mohol niesť nápis:
„Svoju prácu robil veľmi dobre a veľmi skromne,
zamestnávateľ mu ochranné pomôcky sám neposkytol
a on si ich sám ani nepýtal. Keď naposledy zatvoril
svoje ostré viečka, musela to pocítiť samotná
neviditeľná ruka trhu.”
a keby to bolo na mne, nápis by pokračoval:
„Bol to súboj typu Sveter vs. Čerbobyľ
súboj miestami chaotický, ale deterministický
ako evolúcia a poslední ľudia tejto planéty budú
vyzerať ako on – už nebudú od prírody ničím oddelení
budú veľmi statoční, pretože budú poslednými
živými tvormi, žiadne dieťa sa už nespýta:
Mami, a kto nakŕmi kocúra, keď všetci zomrieme?”
vraj si nebola dobrou hostiteľkou
do kuchyne ťa mama veľmi nepúšťala
už jednu dcéru mala, hrala si sa
na princeznú, na krásu v šatách
o varení a pečení si sa všetko naučila sama
bez hladenia po vlasoch, bez zdrobnenín
mačku si musela vrátiť, ale často na ňu myslíš
ako sa len vieš starať o svoje sukulenty
vravím: a keby som bol táto bonsaj, tak iba
v tvojich rukách
potom ešte zo mňa spravíš kráľa
čoho sa dotkneš, pridá sa nanovo farba, chuť a vôňa
viem, nohami pevne na zemi nevstúpim
znovu do takého kraja
vraj: len trochu toho kľudu
si odo mňa ukradnúť
ležal ako krásna výletná loď
svietil aprílovej tráve na cestu
vyrážal do diaľky
bol som tma
a niekto v nej chcel zakričať:
„Ešte máš blízko korene!“
v rozbúrenom tichu
videl som do biela rozkvitnúť
odťatý strom
trvá to
telo si nechce zvyknúť
nevie si predstaviť: hviezdy vybuchovali
vraví si: nech umrie tráva, ako by mohla vadiť smrť
v rohu, ktorý vedomie normálne hneď odfiltruje
celý čas tam musela prichádzať pôda
akoby na skúšku
trvá to
telo si nechce zvyknúť
drží si v sebe mínové polia
klame ťa: kráčaj za svetla, predvídaj
kúsok po kúsku z vety do sna
alebo niečo menej exponencionálne:
opičky, ktoré si navzájom
oblizujú otvorené oči
predstav si, že by ich viečka mali
cimburie, hlavy plné vojačikov
čas by musel preskakovať
medzi zuby, škrípal by, liali by horúcu smolu
plné poháriky
kam ideš jazyk? stmieva sa
z krehkého čísla do hrubého množstva
na konci znesieš aj diaľku
ukáže prstami: asi pätnásť centimetrov?
poviem: bolo by to až na Mesiac
predstav si kamión
čo má plno, plno prívesov
každý v inom uhle
predstav si, že máš cúvať celú cestu
z československa, tváriť sa ok, veci pod kontrolou
všetko kľukaté
predstav si, ako ti z toho vyschnú oči
ako sa v koliesku
vylomí zub, a ďalší… hlboko v tebe
ďalej než ďasná
do sáčku s vodou, v ktorom sa vznášajú ako kozmonauti mloky
predstav si pery ako murivo
obarený jazyk
ako chceš vidieť niečo krásne
ale bolia ťa ústa
trvá to
chcel som ju vziať za ruku
povie: táto ruka mi v detstve prestala starnúť
dotkni sa, cítiš? musela som ňou predbehnúť matkine slová
kým bratia hrali, na nechtoch prejsť vnútrom klavíra
ako celý šíp terčom aj s krídelkami
naslepo trhnúť k potomkom
uchopiť telefón ako tetivu:
nechaj mi prosím meno
na pamiatku na mojom prste
budem ťa nosiť opačným smerom
celý deň, kým sa nezahojíš
kým ti slamka nenarastie na ústach ako balón
kým nerozškriabeš dno opaľovacieho krému k znamienku
natrieš si ho už ako niekto iný
aby som ho spoznala
potichu sa navzájom predbehneme
v motore lietadla, kde
ako perie
nezostarneme
pohladím suchý strom
živý by vraj vnímal farbu
môjho trička
keď má myseľ oslobodenú
od pátrania v zemi, čím posiela
druhú polovicu symbolu
oblakmi?
primiešať štipku tmy
hlboko do cestičky zvieraťa
dedenej v tvare rastliny
neznámym zvukom prejsť
už ako mestom niekomu daným
do vienka sluchu
ešte sa držať
s pôdou po končeky prstov
zniesť dlhý pohľad do slnka – ihlu
v slepej škvrne dlaní
po modrom a bielom stretnutí
tiež niečo nájsť
volala si a ja som tlmil vtáči spev
aby súhlasili miesta a máj
s januárom
znamienka plynuli do diaľky
trblietali sa do iného roku
ako kovová niť vzácnych šiat
ktoré prešli oblečené starým hrobom
a tkanivo zaplatilo čas
do polovice jednej farby
neexistuje slovo zvieraťu
ktoré dýcha
ale už sa prestalo brániť
nejaký jednoduchý algoritmus
len rozmnožený
jeden vypustený proti druhému
vesmír nemá pamäť na každý detail
nič také ako: táto pastelovo zelená bodka
pôjde na toto miesto škrupinky
hady sa pária o 16.20
zvuk generujú staré listy
akoby niekam šli
vchádzajú si do cesty
vyhýbajú sa jeden druhému
vracajú sa späť na rovnakú cestu
po celej dĺžke seba samých
vyzerá to ako pamäť
ale skôr je to súhrn množstva drobných detailov
v určitej konfigurácii a logika
ktorá z toho vyplýva
keď pozoruješ vedomie nejakého človeka
zistíš, že si to všetko nedrží v hlave
tiež potrebuje staré listy a konfigurácie
samé o sebe neživé
niečo, čo všetky tie detaily rýchlo prebehne
ale nezačne ich počítať ani sa nezamotá
pár si ich nevedomky vyberie ide k nim tak blízko
že už sa nedokáže vrátiť
slnko dezinfikuje podobne ako sneh
myslím myšlienky a storočia, časovo hlboké
rany skryté na povrchu
tráva je pritlačená k farbe
nie ako človekom
ale ako keď je monotónnosť
prinútená k sluchu mraveniska
jej sny sú vysoko na oblohe
potrebuješ ešte viac svetla, aby si našiel
priesvitnosť v strachu?
všetko je na ňom postavené
učí sa na stavebnej fakulte tráva
kanoe zakorenené v daždi
stromy, ktorým musíš obetovať kúsky železa
aby odtiahli horúčku do dýchacej sústavy
kvetu a tam ju nemilosrdne
rozkúskovali na jednotlivé oblaky?
taký predmet by mohol prednášať Papuánec
sú tam iné tóny, ale bol by to
len taký jazykovo-filozofický úvod
do kompozície neviditeľna
pre úplne nepočujúcich
okraj cesty buduje pôda
niektoré rastliny k nemu urobia krok dva
znesú trochu nočnej kamennej zimnice pod koreňmi
ráno to doženú v rozšírených zreničkách: pozrú sa na seba
zrakom rozprestreným do ďalekej budúcnosti
a ohrejú sa v nej – akoby mali srdce
asi je na to nejaký predpis
vozovka v kopci musí mať vedľa seba postavený
odvodňovací kanál – tak ten už neodnesie ani kvapku
predstav si, že by ti niekto nalial na myšlienku
prúžok asfaltu, prešiel ho valcom a potom ťa už nechal
iba občasným chodcom, ktorí ti neprekazia liečbu
prestal by si myslieť? myslím v príbehoch
možno je iná myseľ, nie taká obmedzená
na priestor hlavy
taká, čo si pod konármi začína opäť
predstavovať pôvodný svet
potom, dávno po mne, sa cez cestu vydajú
aj stromy bez plánu na návrat
niektoré malé to už skúsili
keď nemôžeš byť iným, než si
statočnosť a spomienky sú vrodené
medzi svojimi plačeš až ako vtáča
Persefone podobnou štruktúrou spevu
uneseného na druhú stranu toho príbehu
niekto zapichol do mraveniska plastovú fľašu
keby ho celé zničil, napr. rozkopal tak, že by prestalo existovať
ľutoval by som mravenisko
bol by to čistý čin deštrukcie
vydestilovaná povaha človečenstva
dielo s rovnakým konceptom ako atómová bomba
umelec by mohol po okolitých stromoch
ponaťahovať DNA vlákna vybraných mravcov
alebo niečo podobne spektakulárne
mal by ich nejakých 800 000 a ešte väčšiu fantáziu
šiel by som okolo a vedel by som, že tam malo byť mravenisko
jeho srdce, mozog, pohlavné orgány…
veľký organizmus, ktorý sa ako celok chová
ako každý iný živý organizmus: žije
malo tam byť, ale nebolo by
pretože sa stalo súčasťou niečoho ešte väčšieho
už by bolo iba v mojej mysli
ako užovka, ktorá prenasledovala žabu
žaba skákala parádnymi skokmi o život smerom ku mne
užovka sa pohybovala ako najdivokejšia šelma
v tú sekundu som iba stál a čakal
kým ma zrazí a rozhodne
čo ďalej so mnou
lenže mravenisko tu stále je
možno, keby mal ten človek k dispozícii
niečo ako bager, ale vyhladiť takéto mravenisko
iba nohami – to chce celého človeka
odhodlaného zniesť aj malé nepohodlie
nie som biológ ani stavebný inžinier
ale niečo mi hovorilo, že bude lepšie, ak tam
tá fľaša neostane dlhšie, než je nutné
predstavoval som si, či tým celú vec nejako nezhorším
nevedel som presne, do čoho vlastne idem
nesmieš ma brať doslovne, ale ak to tak uvidíš
budeš bližšie pravde, než by si si myslel
ukázala sa veľká rana a tá krvácala
krvácala rýchlosťou tej užovky
akoby som toho živočícha podrezal
a nešlo to zastaviť
dobrá správa je, že na druhý deň
už nebolo po mojom čine
ani stopy
(„Keby som vedela, že je to neškodné, zabijem to sama.”
— Philip K. Dick, Temný obraz)
nič nepríde nazmar
čo sa naučíš o smútku
o imaginárnom naklonení sa
k opačnej stupnici času
že to z nej takmer robí budúcnosť
si len mapa – zobrazenie rozdielov
nedeješ sa ako skutočná Zem
vrásky ti nepopraskajú do hĺbky
malebnou poľnou cestou prejdeš krátko
a potom už počkáš na rieku
čo v žule nájde poruchu
a seba ako počiatok
mysli na to, ako sa všetko premení
je dobré pre dušu vidieť v lete
zasneženú krajinu v ohni si zaostriť tvár
aby ťa spoznalo
vyvolené miesto neolitu
tak sa uč – bol tu jeden pán
a ten kúpil kráľovstvo za obrázok
čo mu ukázali na jednej malej minci
a stálo ťa to svet
všetko máme naučené
slová aj celé vety
„Nie, toto je súkromný byt.“
vravieval som do telefónu
akoby som to bol ja
musíš sa podobať dokonale
ku ktorým chceš patriť
e-mailom mi pošleš báseň
a cez Viber ešte píšeš o tom
ako zostarneme
o tom, čo všetko dokážu
predstavy
zabúdaš na smrť naprogramovanú
v bunkách, na kvantové javy
v prepojeniach neurónov
na čas, keď som pod kameňmi potoka
chcel nájsť sám pre seba
neznámo
vesmír sa nakonfiguroval takto:
ty ležíš na pláži, mŕtva
nevyčítam ti to – nie sme stromy
snažíme sa využiť každý trik
časopriestoru: jeme a spíme
na rôznych miestach
veríme, že zem má vyplniť
naše tajné mýty
ja som s malým tvorom
chveje sa mu krídlo
ale to druhé je čitateľné
ako seizmograf
píše mi: dá sa narovnať
krivý dom?
píše mi: je možné žiť tak
aby v smrti nebolo vôbec žiadne
vyslobodenie?
píše mi: si tak veľký
že za mojím drobným telíčkom
už vidíš celý zajtrajšok
píše mi o radostnom stretnutí
o tom, ako sám pre seba
vidieť idey ako Goethe
„Such, in the month of August 1834, was my first chance interview with that singular and beautiful phenomenon which I have called the Wave of Translation.”
všimni si
pulz sa v cievach šíri
akoby telo vôbec neexistovalo
alebo niečo cudzie
čo sa stalo tvojou súčasťou
ako keď je motýľ
iba názov pre pohyblivú
časť rastliny
normálne fyzikálne svetlo
má takto večer vlastnú pokožku
spánok citlivý na dotyk
celú potrebnú infraštruktúru
priamo v tvojich lýtkach
ani toto už neplatí:
v sne sa deň zapuzdruje
do neviditeľného solitónu
ktorý sa rozmnoží nepohlavne
keď exploduješ
rozdelí sa do dvoch
aby sa v treťom opravili
malé úseky pamäti
sekundy poškodené radiáciou
cez deň si tak môžeš spomenúť
na malú hviezdu
v noci uvidíš krásne
šedé oči
predstav si škótsku krajinu
v roku 1834
úzky plavebný kanál
po ktorom kone z brehu
ťahajú čln
náhle sa zastavia
ale vlna, ktorá sa takto
vytvorí plynie ďalej a ďalej
vôbec neslabne
si inžinier
príde ti to protiintuitívne
sedíš na koni
a tak ju začneš prenasledovať
ďalej a ďalej
a ona neslabne
pôsobí ako bezstarostná
stredoškoláčka
až kým niekomu
do telefónu nepovie
keď si mi včera písal
dobrú noc
to som bola na nočnej
a dnes budem tiež
až keď som si makrofotografiu pozeral
na monitore vidím tam aj tvora
stokrát menšieho než včela
kto komu pristál na planéte kvet
nechráni včelu úľové „my”
nevidí všetko ako cestu domov
nie je to už
rozdvojený svet?
keď umrieš, čas
čo sa v tebe zdržal
sa rozbehne
mať tak krídla toho tvora
bez domova, len ešte chvíľu ostať
vo vetre
kým sa elektróny presunú bližšie k jadru
ako keď hladné vĺča pošlú spať
ani uši srny tú malú dráhu nezachytia
a pritom nadizajnované s toľkou láskou
aby bolo počuť aj to, čo vydá žula
keď prekročí horiacu pamäť borovíc
sen je najchladnejším svetlom
to sa len tak vraví
„jadro”, „molekula”, „domov”
ako sa kedysi vravelo
„ovocinárstvo” alebo „národ”
vernosť prostým veciam
miestu, čo ti ani nepatrí
kto by si všimol drobnú zradu
myšlienku – už nikdy
jazyk je len zvyk
a duša nehľadá spásu
to si len praješ – v tom je jej dôkaz
buď menej strašná
veď čo je horšie ako slovo
čo sa tak dôverne dotkne zeme
a potom už nie je odmenou
keď anjel nenájde
septembrové šípky a celé slnko
vo večnosti – neodvolateľnej
samička bažanta vystrašene
ukrytá v tráve s hlasom
vyvolá obraz
najmenšieho vtáčika, čo práve
prišiel na svet
a ten proces vedomím neopravíš
ani rukami premenu
kvetu na plod
ani lásku a možno aj zrada
je len výsledný obraz strašnej úprimnosti
detských predpokladov
predpísal som nám zamrznutý čas
do tvaru jesene akú má pavúk
vo veľkej uzavretej budove
do jeho pavučiny
môžeš odložiť ľubovoľné krídla
a ona ich decembrom prenesie bez zachvenia
budeme čakať do všetkých smerov
a čakané prenikne múrmi: nová suseda v mojom sne
ma v tom sne bude počuť ako hovorím zo sna
na chodbe nájdem svoju posteľ –
rozobratú a keď mi ponúkne nástroje
poviem: mám vlastné
budem dobrým kráľom svojej samoty
a anarchistom – slobodný duch
čo prenáša bomby po vreckách
neochorieme: náš čas bude mať tvar malého pavúka
a sny sa dajú spájať bez roztrhnutia
na autobusovej stanici
držiac sa zábradlia
cvičí Róm
čaká, ale nestráca čas
ako Sarah Connor
za múrmi psychiatrie s ostrahou
stanica je plná, ale nikto iný netuší
že budúcnosť sa už stala, že musíš byť zdravý
a silný, že šípka času je ostrá a smeruje vždy k tebe
tu alebo v Kongu
smerom na východ školáčka na športovom dni
dostala železnou guľou
do hlavy
učiteľ nezavolal záchranku
iba išiel 40 metrov za pánom riaditeľom
a ten povedal, že
nech si problémy rieši
ten, kto ich má
a tak dievča ležalo v krvi
s prerazenou lebkou a nikto nechcel
pokaziť riaditeľovi
tradične úspešný športový deň
súd potom podotkol niečo v tom zmysle
že také niečo je za hranicou
skutočného
na obrazovky slovenskej televízie
sa vracia obľúbená folklórna šou Zem spieva
(slovenský folklór je klenotom
ktorého lesk žiari dodnes
a jeho hodnota je nevyčísliteľná)
komisia EÚ ukázala na mape Slovenska oblasť
kde zem spieva najviac takmer z celej EÚ
je to spev detí, ktoré umrú do jedného roka
oblasť tradične úspešných športových dní
na svadbe papaláša
záchranárský vrtuľník vyhadzoval cukríky
a prezident vypisoval na facebook
že Peter Sagan
je úžasný a magický
stará bezdomovkyňa
žije v lese, kde ľudia sú stromy
a ona líškou
stromom začali na poštu chodiť
balíky a v holých korunách ich držia
ako prázdne hniezda
a líška sa podobá na strom
tým, že keď na konci novembra
prechádza svetom
jej stopy si všimne iba
prvý sneh a ja
doobeda mi volá lekárka:
prechádzam si dokumentácie
a pri vás som si našla
takú poznámku…
neprídete na preventívnu prehliadku?
EKG a všetko
vysvetlí mi, že mám nárok na dve preventívne
prehliadky za rok a ona zase dostane zaplatené
od zdravotnej poisťovne
chytím sa toho EKG a vravím
EKG je fajn
až keď človek umiera
EKG začne ukazovať deformované stopy
do bieleho prázdna
žiadny zázrak
a ja som unavený bezzázračnosťou
vnímam viac, než zachytí EKG
kráčam tým mostom a sneh mi je v pätách
cítim v sebe pohyby zvieraťa
čo iné je srdce ako čistá príroda?
sú ženy, ktoré v sebe nosili
mŕtvy plod, až kým si v lete
nevšimli sneženie
ktoré nevidel nikto iný
a potom je istý druh lemurov
tie padajú zo stromov mŕtve
už len tým, že ľudská noha
vstúpi na ich územie
(ona cez leto nosila
takú malú stoličku
keď sedela na lavičke
posadila ju vedľa seba
možno to bolo iným svetlom
existuje blízkosť vytvorená hmlou
raz sa mi zdalo, že prechádzam
malou izbou, v ktorej spia stromy
neustále začínala
bolo to ako v experimente
v ktorom jedna vedkyňa zmrazila priehľadnú
látku tak, že sa v nej zastavilo svetlo
v takých podmienkach sa nevedomá tvorba obrazov
dokáže vrátiť v evolučnom čase
k formám, ktoré neodstraniteľne priľnú
ku kameňom alebo inej kôre
bez koreňov, k formám žijúcim zo vzduchu
jednotlivé zložky sú ešte stále
príliš samostatné organizmy
ktoré nikdy nespia a rastú aj v zime
žijú tak pomaly, že sa ich smrť
teoreticky netýka
ako všade, kde sú dvaja
odstráni sa diaľka
ale vytvorí sa tak citlivé telo
že len trochu menej čistá
voda vytvorí púšť
je už šero
že mu nevadí moja prítomnosť
trepoce krídlami, aby stál na mieste
náhle sa prudko spustí
pár metrov odo mňa
minie
obaja odchádzame
niekam do tmy
bdelosť je trauma v duši sna
nevyliečiteľná ako vždy
keď príroda obalí nekonečno
hneď ako som ťa uvidela
vedela som, že v realite neprežiješ
a ja som vtedy k tomu
nepoznamenal
oheň nepotrebuje psychoanalýzu
videl som chlapca
rozbiť gravitáciu o koberec
uprostred ortuťového socializmu
ľahnúť si pod vápno
spopolneného
s plastovou puškou a sánkami
ho vyhrabali v Amerike
a použili ako liek
proti pamäti
občas ma prekvapilo
ako si z jediného môjho
slova domyslela celé telo
tvoja duša si ho takto
brávala niekam šialene ďaleko
s úsmevom mi povieš
to a ono by ťa asi bavilo…
a ja súhlasím: ožívam ako déjà vu
v tom tvojom – a aby si to mala ľahšie
nechávam kobercu celé krajiny
moje nohy unesú biele prebudenia
keď ti zoberú prst, daj im k nemu ruku
povedz: pod člnom je rieka mojej najsvetlejšej krvi
keď sa ti pozrú do očí, oslepni
povedz: našli ste pôdu ako ju k mrazu
utíšila džungľa a bezbolestne vybrala slnko
v hodine nula, v čase Ázie, Európy, Ameriky
je to ako získať rešpekt Vietkongu (ako ten pilot v zajatí) farbu pre temné listy písané zasneženým skalám
vo chvíľach geologickej samoty
je niečo patologické v dúhe, ústach a klepete
po stretnutí s tichom nestačí vyškrabať
všetky ľudské stopy
sny ostávajú ako duch pod hladinou alfa
ego sa hermeticky uzavrie
do miestnosti s nepochovaným telom Junga
a voda sa adaptuje na smrť v Afrike
reťazce DNA sú položené vedľa seba
a po celej dĺžke mechanicky porovnávané
telá vo vagónoch sú nahé, aby sa hanbili
utekať krajinou
ak sa po miliardách rokov
nenájdu žiadne veľké rozdiely
dýchanie bude pokračovať
v továrni som videl ľudí
tak adaptovaných, že som si nevedel
predstaviť, ako prídu domov
a prejavia lásku, začítajú sa do knihy
alebo si iba pustia dobrý film
niektorí si otvorili konzervu
priamo pri stroji a pozerali sa
pritom na stroj
brána haly bola otvorená, stačil
malý pohyb hlavou:
„Jdu hlouběji
pořád hlouběji –
modré hory”
ale neurobili to
raz išiel okolo mladík
a vraví mi: aj ty cítiš takú únavu?
vieš, robil som na stavbách
tam som bol vždy v pohode
dnes ma poslali sem, aby som vyčistil
tvoj stroj, potešilo ma
že budem chvíľu tu
a tak čistil môj stroj
ruky ponáral po lakte do kalnej tekutiny
nemohol tušiť, čo je na dne
ale zdalo sa, akoby to bral ako hru
v ktorej sa ti nemôže nič stať
na okamih som mal pocit
že sa naozaj iba hráme, že žiadna adaptácia
nie je potrebná
potom ho zavolali späť a čistením
poverili mňa
v niektorých momentoch som sa trochu bál
jedna vec bola na stroji pár dní robiť
a druhá prenechávať svoje prsty
a celé ruky jeho skrytým zákutiam
možno ma nikde nečakala milujúca
bytosť, krása, ktorá by bola prísľubom
niečoho veľmi dobrého a dôvodom
ľahko odpúšťať komukoľvek
jeho hrubosť
ale so svojím telom som mal
ešte niečo ako plány
povedzme, že iné fantázie
než sedieť niekde tu na lepenke s otvorenou
konzervou ako odmenou za to, že netrváš
na vlastnom tele, jeho vnútorných vzťahoch
a seba obnovujúcich procesoch, na miliardy rokov
prebiehajúcom dizajne v mene života
že ti nevadí ani psychologická toxickosť
každej minúty, ktorú tu stráviš
ako ti každá jedna taká minúta, nenávratne
znehodnotí celú hodinu, ktorá mala byť
už iba tvoja a úplne vymaže spánok v jeho
biologicko-kozmickej podobe
k výplate mi dali odmenu 7 €
vedel som, že agua je voda a purificación čistenie
a človeku, čo robil na tom stroji už rok
som vysvetlil, že tie hlášky, ktoré stroj vypisuje
keď sa všetko vymkne kontrole
už nie sú španielsky, ale anglicky
a sú to tak jednoduché vety
že keby si cez mobil preložil jednotlivé
slovíčka, tak by tomu rozumel
hoci nakoniec uznal, že továreň bude fungovať
aj bezo mňa, frázu
„nemám zmysel pre priemysel”
som majstrovi musel do telefónu zopakovať
takú kombináciu slov evidentne
ešte nepočul
sám som ju prevzal od človeka
ktorý opustil prácu na letisku a šiel v štyridsiatke
študovať masmediálnu komunikáciu, stal sa
športovým redaktorom v novinách
krčmovým básnikom, záchrancom bezdomovcov
a schizofrenikom
vedel z rukáva sypať vety ako: „stroj mimo zdroj” či
„Chladné pracovisko umelca, s veľkou,
expresívne oranžovou kalkulačkou
a cukrová vata arogantne zbehlá v inštinktoch
pozorovateľa nahnúť sa a dešifrovať patlaninu pokútne
ukradnutú (až časopisecky náhodne) a zhrnutú
do masochistickej skratky.
Proti zlovestnému úškrnu diel
existuje iba jeden mimický náprotivok –
odsudzujúco zdvihnutý nos
a preberanie sa vo vlasoch.
Expresívna masáž je obojstranná…”
nejakú dobu mi trvalo uvedomiť si
že žiadna adaptácia neexistuje, ani
žiadne „prežitie schopnejšieho”
že telo iba od prírody drží pokope
kým vonkajšie sily matematicky
neprekročia jeho vrodené parametre
chlapi sa vraj neskôr pýtali
že kde som, čo sa mi stalo
že ma pozdravujú a ja som presne vedel
že to boli tí, ktorí si konzervu pri stroji
neotvárajú, že sú to tí, ktorí idú
cez prestávku akoby niekam ďaleko
a vôbec nie je isté
či sa stihnú v čas vrátiť
jeden sa vraj takto dostal až domov