Oklam ma. Do môjho srdca prenikneš ľahučko.
Nevládzem snívať.
Oklam ma. Netúžim po pravde. Pravdy sú ako vrcholky hôr.
Keď fúka, sú odpútané od svetla.
Oklam ma. Odporuč mi svet. Povedz: Tu sa dobre býva…
Sen: Plávam medzi množstvom ľudí.
Držím svoj smer. Obchádzam iných.
Neviem kam idú. V mori.
Bál som sa, že sa unavím. Nie som dobrý plavec.
Existujú v mori cesty? Miesta na odpočinok?
Má more pamäť? Ostrovčeky pre šťastie?
Je spravodlivé? Dosť nežné?
Kam som smeroval?
Nikdy som nevidel more. Vo svete.
Keď nechceme byť,
sníva sa nám, že sme pri jazere
s človekom, s ktorým sme sa pol roka
tajne milovali.
Sen je aj o budove. Plno neznámych chodieb
a čudných miestností. V jednej z nich býva.
Keď nechceme byť,
obloha je ako naschvál krásne modrá
a trochu nás bolí brucho.
Všimneme si hasiaci prístroj
a topánky starého muža
ako z čierneho chrómu.
Keď nechceme byť,
práve začína jar
a najradšej by sme niekomu
poslali staromódny telegram
s jedinou vetou.
Váži vraj 21 gramov.
Ako vysvetliť stratu rovnováhy,
keď kráčaš ulicou s rozliatym svetlom?
Ako vysvetliť pošmyknutie,
keď je to len malá krotká škvrna?
Ako vysvetliť približne 1 000 kilogramov
čiernej, ktorá sa znenazdajky pritúli
ku každému nádychu a vkĺzne
do pľúc?
Ako vysvetliť ten vákuovo pokojný,
beztiažový hlas ľudí, v obchodoch,
na pracoviskách, pri plánovaní budúcnosti
a rysovaní cieľov v sobotu podvečer?
Ak existuje nekonečná páka
a jediný čierny bod,
niečo malé, ako pierko ľahké
tebou pohne a zošalieš.
***
Správa z rozhlasovej relácie:
Deti v detských domovoch si vymýšľajú
vlastné príbehy o rodine, ktorá na nich
myslí, navštevuje ich a býva tam a tam.
Pri každej príležitosti o tom rozprávajú,
hoci tam nebývajú, hoci ich nikto nenavštevuje
ani na nich nikto nemyslí.
Vychovávatelia im tieto príbehy ponechávajú.
Nezdá sa, že by malo zmysel korigovať ich prekypujúcu
fantáziu.
(Divokú, ale ľahučkú. V momente smrti vraj všetci
stratíme presne 21 gramov.)
Počkám na bociany, na súboj lastovičky
s vrabcom, tak ako pred rokom.
Nehybne, na rovnakom mieste počkám
na žeravé slnká, na pochod mravcov
a neznesiteľné dusno asfaltového mesta.
Počkám na listy, zatúlané kvety
a tanec včiel. Dve lipy ma medzi sebou
privítajú.
Počkám na november, na úplne posledného motýľa
bieleho ako sneh, na pavúčie mláďatá
v zanedbanom rohu miestnosti.
Počkám na elektrické svetlo, ktoré bude
svietiť celý deň, lebo život je priamka –
neústupná ako hodina geometrie.
Počkám na novú známosť,
na nejaké drobné sklamanie.
Privriem oči, schúlim sa,
potom ti zavolám.
pavúk v budove
opúšťa miesto
všetko sa zbehlo tak rýchlo
že si nestihne zobrať svoje telo
necháva ho postojačky v pavučine
deň za dňom, kúsok po kúsku
na jeseň sa trpezlivosť
asi najviac podobá smrti