(„Sen žije dál, i když tělo tlí v hrobě.”)
šla si upokojiť stromy
triasli sa, akoby mali prísť
o nohy v januári, akoby mohli
počuť o oblohe s mňaukajúcim myšiakom
kým ich budú ťahať ohlodané krajinou
snívalo sa mi
nemôžeme sa vrátiť z Uránu
vravela si niečo o inom sne
pamätáš si ho a riešenie je v ňom
otáčaš sa
akoby si aj tam verila na priestor
stačilo k nemu nájsť len správny smer
miláčik, tu niekde
a bola si pre mňa navždy stratená
máš ju držať v náručí
povie „táčik”
namiesto vtáčik
ukazuje priamo na to miesto
bod alebo pocit, mami, rozprávaj mi
o nociach s dúhou
si ako zviera, ktoré všetko vyruší
pozoruješ, ako realita vykráda sny
kosť necháva trčať uprostred vedomia
krv sa v nej urýchľuje a zráža
s budúcnosťou: si plná úlomkov spánku
hlas, ktorý nepočujú ich vedie
po celej dĺžke mýtu veria
to sme my, to sme my
môžeme sa vrátiť iba ohňu
v ňom sa prestávame báť
patríme mu, ako je voda
vrodená zvieratám
napísala si: samé črepiny
bola som stvorená k ich zbieraniu
keď sa zem rozpájala s mesačným zmyslom
ako viečko a svetlo v rýchlom
cestovateľskom sne
držíš mi ruku a ja ju obetujem
vzdialenému ohňu, kým ty
píšeš o krvi: telo je iba miesto
ľahký terč pre rozvodnenú pôdu
v tomto dome posunieme
prapodstatu bahna k oknu
a sklo k lebke, ktorá
dovidí za skriňu a fotku
do budúcnosti experimentálnej púšte
a potom začneme znovu na inej
hviezdnej mape
ako keď si sa raz vystavila viac
slnku a nechala ma ochutnať
zasiahnutú krajinu: svoju bývalú
svetlú pokožku
predstavoval som si ju živú
niečo z teba
malo prejsť do mňa
kým vravíš: oproti tebe
som stále biela
ako na pôvodných miestach
magického kanibalizmu
pri nočnom love bez rúk, prepojení
len zrkadlom kríkmi
nalinkovanej rieky s geodermou
a drobnými chvostoskokmi
nie je v tebe počítač
telefón po drôte: z odrazu do obrazu
ani meno nemáš v neurónoch
a svetlo nikdy do teba
naozaj nevchádza
videnie je ako hádka
oči sú iba jedným z hlasov, fotónom
rozochvený zvonček
aj v tme má pomaranč pre oko
svoju farbu a román
čo píšeš na epileptické listy
nedotkne sa semienka
všetko sa to mieša v malom jadre
než to príde do kôry
a kôra sama do jadra zakričí
to, čo by chcela
možno skutočne vidieť
neverila by si
ako lýtka, ruky, pokožka
srdce a dokonca matná spomienka dokážu
nahlas našepkávať slepému
a vôňa ľahko strhne
hmotu zo slovesa „byť”
ako bolesť – zrkadlo, ktoré sa pozrie
samo do seba a čaká na ozvenu
zažil som, ako duša vymazala
krajinu so snehom: nervový systém
je tak variabilný, že modeluje bielu
aby sa po nej dalo ísť
až niekam ku kráse, dobru atď.
k odpočinku generovanom starým
stromom, ktorý sa zastavil z budúcnosti
sú cesty, tým skutočnejšie, čím menej stôp
a láska je vždy smrť pootočená do
najmenších bodov zimného mraveniska
tichá porucha v tavení zvonu
toto všetko je tvoje: zákruty, slepota
pŕhlivých ramien nezmarov, horúčka cestovateľa
k vodnému hrobu rozmnoženého pučaním priesvitnej fantázie
v nej sa preložíš jazykom molekúl k okraju chalúpky
vstaneš ako cencúľ priamo do uspávanky netopiera
deň bude sklo s nakresleným oblakom holografickým puknutím
v doméne vápencového bytia sadze kasárenskej piecky
v útvare Möbiovho pásika: po stole dezertovať
do záhrady strávenej lesom v popálených útrobách
pole sa cez žihľavu zahryzne do koreňovej sietnice
spomienok – sýty strom ňou vyživuje
tie v tieni
bol si tu prvý a naše slová prídu znova
mesiace sa pokúsia modulovať nervové bunky
do konfigurácií jar–leto, aby si z výšky
pôsobil ako živý a plytký spánok je skratka
predĺžením ľadových nôh trochou ohňa v snovej posteli
na vrakovisku pavučín nájdeš takú, kam stačí vložiť
vyschnutého pavúka škrtnúť zápalkou smerom
OSIE SÚHVEZDIE ŽIVOTA
starý strom sa zastaví v jej slovíčku navždy
bol si tu – v srdci – neboj sa diaľky
rýchleho preskoku kozmických sfér
v podbrušku zahniezdeného Pluta nepíš listom
rozlúčku vietor ju trhá na polovičný sneh
tam, kde ťa pri každom žihadlovom kroku potrebujem
iba bezbolestne tušiť v úplnom hlbokom prázdne
druhej strany nášho čierneho svetla
na špičke reči utopenej v seba opisujúcom
jazyku zeme studeného kovu ústiaceho
v sladkom lone jaskynného anjela
ako rieka týchto slov
je antropologicky doložené
prvotným povolaním pravého muža
bola štedrosť – priam komicky prehnaná
predstav si, ako každého zúrivo obdarúva
ješitne trvá na svojej pravosti
hlava-nehlava
a v hroboch našli starcov v sukniach
praví muži, čo sa na staré kolená
stali pravými babičkami
aj kostry mladých žien
v plnej zbroji
tiež si predstav samičku šimpanza
v momente, keď ju opúšťajú pôvodní výskumníci
plače v posunkovej reči
srdcervúco im ukazuje svoje vlastné meno
ktoré jej dali – spája ním všetky darované slová
do poslednej vety
„Sen žije dál, i když tělo tlí v hrobě.”
niektoré dni sa už nedajú zachrániť
taký deň stále odráža svet – nepomôže zavrieť oči
je ťažší než svetlo, niečo medzi
snehom a hrobom
napadne ti: spojitosť s telom
je čisto mechanická – oprášiš sa
a on stále drží ako horiaci napalm
chceš ho teda aspoň oddeliť
nejakou vložkou, nie kvôli ohňu
ale kvôli smrti
toľko zinku myseľ nevyprodukuje
takže kov vrátiš späť
hlboko do pľúc, ako vec
ktorá sa dá robiť
iba správne, alebo vôbec
napr. zvracanie
alebo tvorba anjelov
v tvare pílky
alebo otvorenie Čiernej jari
na náhodnej stránke
vydýchnuť a rezať slovom za slovom
v neurochirurgických vetách
Henryho Millera
vodič kamiónu povedal
tu si nepotrebuješ zapnúť pás
aj keď sa s niekým zrazíme
naša veľká hmotnosť sa hýbe
stále ďalej kamarát
a koľko váži archeológ
vo mne – mínus milión ton
prejdeme iným kamiónom
ako lúč svetla hmlou?
tá cesta mi raz trvala
život na povrchu neptúnu
medzi zaprášenou hviezdou
a hlasným „tadiaľto”
chýba celá zem
modrú míňam do kamenného dna
na vrstvu prchavého obrazu rieky
tu boli dvere k rozpálenej studni
dvojrozmerné kvety persefony
z usadeného dňa skúšam vytušiť
tvar dávno cítenej civilizácie
presné miesto pre letokruhy mojich
až planetárne rozmazaných sutín
snežné pláne, včely
to všetko sa dá nájsť
aj očami a v tichu
vrátil som sa
a bola tam: Elza, Elza…
až neskôr som začal matne
rozumieť
skamarátil som sa s iným
vlčiakom na rovnakom mieste
s rovnakým menom
nič som nepostrehol
len akýsi krátky
moment pri
rovnakom nebi
rovnakých stromoch
hneď sa stratil
v slnku alebo
v pamäti
duša možno nie je
treba ju vytvoriť archetypom
detstva sa stanú vône
alebo dotyky
niečo, čo oslepuje
pastviny s geológiou zrkadla
prameniaceho tam, kde si
nikdy nebol
rozbehneš sa
iba s jedným slovom
a to miesto bude už z diaľky
neprerušiteľné
Santiago de Chile, 1938
10-ročný chlapec leží v posteli
chorý na tuberkulózu
kým jeho matka kečuánska
Indiánka pracuje
kedysi mal mačku, ale teraz
mu spoločnosť robí iba papier
lepidlo, nožničky, farbičky
a otázka:
„Sú kamene mŕtve?”
vidieť fenomény, tak ako Goethe
tri druhy oblakov nájsť hlboko
v oceáne – z nich skonštruovať sen
vždy som sa tešil na jediný deň
keď si v jazyku stromov
spomeniem na zvuk slovíčka
podobného zemetraseniu
blúdiť ako René Descartes
uličkami Amsterdamu roku 1630
zájsť do mäsiarstiev nakúpiť
nervové vlákna, objaviť dualitu
tu bola epifýza, tu ruka spustila
zázračné hodinky do prázdna
evolúcia zabudla fotoreceptor
v lebke, reflex v duši pavúka
praskla v ňom krajina plná snehu
mohol som sa iba prizerať
do rieky hodiť nevybuchnutý kov
uveriť v hrdzu natiahnutú
ako sekundy na konci snívania
uzavretý rovnako
ako nervový systém dážďovky
medzi dotykom a pohybom
máme len natesnaných viac neurónov
jediná kvapka tam neprenikne
aj ruža zradí blízkosťou
to, čo z nej vidieť je odvrhnutá
červená, a ani tú nikde
v sebe nenájdeš
iba ako slovo, ktoré začína
už na sietnici – bolo dokázané
je nimi plná ako román
napísaný ešte skôr a ďalej
než si sa pozrel
píšeš, aby sa prianie v ohni nerozpustilo
kosti sú archeológ: hrob otvára
sám mŕtvy, akoby zabudol
svetlo na odchode
nedokáže odísť, kým sa vo fantázii nutkavo
nevráti skontrolovať vypnuté srdce
na moment sa započúvať do toho
tvojho: získať nepatrný rozdiel – základ zmyslu
tichý seizmogram z celého povrchu zeme
prvý deň s prvou láskou
kopce a oblaky Liptovského Hrádku
doplň si… to, čo sa zo sveta
dnu nedostane
veď, čo by si chcel mať v malom
priestore, kde všetko tvoje
sa práve odkrýva ako jav moaré
borovice uzatvárajú rany
skameneným slnkom – pahýľom osuší
slzy zvrátený vietor
cezo mňa pošlú neviditeľný
kyslík uštvanému komínu ihličím
namočenom vo fotochemických
vlnách mraveniska
jedna prešla prázdnou riekou
a už sa nebolo kam vrátiť
odfotil som si niečo drobné
zime na pamiatku – tým
čo mali ostať spolu
komické polohy dreva
ležiaceho na mŕtvom dni
medzi mysľou a telom vyliata
zlomená esencia tŕňa
imunita je bytostné Ja – vie
o brehu na mojom prste, o sluchu
zašumenom mrazivým hojdaním
o častiach, čo sa poslepiačky obetujú
keď píšem v kútiku nahrubo
načrtnutej pavučiny
možno aj o láske
prvej uprostred hrdze
na moste stimulujúcom do diaľky
bežiacu priepasť, v čiapkach
odeté postavičky
akoby pochodovali do poslednej
snežnej vojny – k strechám
pod ktorými zahynú tony obkľúčeného
machu, ktorý mal ako fosfor
pri streľbe svietiť budúcemu letu
analyzovať dušu betónu, oblakmi zastaviť
oblohu, povedať dobré ráno v revolúcii
kým ohňom pretekáš pomalšie než strom
v jednej ruke máš mačetu, v druhej za vlasy
držíš hlavu, spokojne kráčaš, kamera ťa sníma
zahneš za roh, kamera ťa už nenasleduje
domorodec, ktorý nikdy nevidel film sa spýta:
kam ide a čo urobí s hlavou?
a ty povieš: je to iba film, nevidíš?
v mestských štátoch antického Grécka
sa my slobodní občania venujeme politickej
činnosti a kultúrnej tvorbe
keď sa ťa niekto spýta: čím si, nepovieš
kvalifikovaný robotník v Siemens
povieš: chovateľ holubov, katolík, Konrad
Lorenz (zaujmeš postoj a začneš robiť pohyby
zvieraťa, ktoré ti práve napadne stvárniť), krásna
rusovláska s veľkými prsiami, nevidíš?
môžeme myslieť na návrat predchodcov
veľrýb a delfínov do oceánu, venovať sa objavovaniu
a vymýšľaniu hier so samičkou rodu Tursiops:
vojdeš do vody a nijako jej nenaznačíš
ako má s tebou jednať, jediným podnetom pre ňu
bude tvoja prítomnosť, sedíš na schodíkoch
so založenými rukami, samička pripláva bližšie
a ostáva po tvojom boku tak, aby sa ťa nedotýkala
z času na čas, vďaka pohybom vody, dôjde medzi vami
k náhodnému kontaktu, tieto dotyky živočícha
zdanlivo nezaujímajú, po pár minútach sa vzdiali
a pomaly začne okolo teba krúžiť, za chvíľu
cítiš, ako sa niečo zarýva pod tvoju pravú ruku:
je to jej ňufáčik
v tom okamžiku sa ocitneš pred problémom
ako nedať zvieraťu žiadny kľúč k tomu, akým
spôsobom by malo s tebou jednať:
zamýšľaná stratégia je neuskutočniteľná
len čo pravú ruku uvoľníš a dovolíš
aby pod ňu delfínia samička strčila ňufáčik
tak vzápätí máš pod pažou celé zviera
obtočí sa okolo teba, že ti vlastne
sedí na lone a neostáva nič iné
než spoločne plávať a hrať sa
idey sú spriahnuté:
taška a nákup, pľúca a vzduch
živica a poranený strom
ja a som, spárované je dobro
so zlom v nevedomí, tiež slovo
stôl s: „jedlo je na stole, miláčik”
bezdomovkyňa mi zapochoduje
na mieste ako mažoretka
v reči, ktorá práve vznikla
medzi otázkou a oznámením:
odkiaľ a kam plávaš
Robinson Crusoe
všetko už máme niekde vonku:
keby jej v spánku na čelo
namaľovali ligotavú hviezdu
a zobudili pred zrkadlom
natiahne k nemu ruku
listovať prstom v zelenom korpuse
vo svetle plnom živice nájsť
niečo na zahojenie: dlhú cestu
hviezdy k vôni a dotyku
živé je to, čo neposlúcha príkazy
neustále do vlastného tela prekladá svet
oheň je iba slovom a len po svojom
ho môže počuť vnútri
aj láska prechádza cez okno
cez domčeky nakreslené kriedou
a predsa ich dážď nerozpustí
aj vnútri sú neznáme krajiny
kvapky, čo znejú inak
sme príbeh vedľa príbehu
kým nachádzame slová, plynieme
bez krídel vzlietneš v prvom sne
a pri poslednom kvitnutí
v zemi už nemusia byť korene
oblakmi plávať so slnkom
na jednej malej lodi v predstavách
stratiť vnútrozemie a jeho
rozkvitnuté sady
krok za krokom bez horúčky
vrátiť nohám temné more siníc
vlákna, ktoré na konci skamenejú
ešte sa tieňom dotknúť šálu, čo brvnám
nechal drevorubač – na rozlúčku
doň naliať všetko aprílové
svetlo a trochu vetra
vymeniť stromom nepotrebné mapy
za krídla jastraba – rieke sľúbiť cestu
za proroctvo o prístave bez pamäti
a jej oči nerozliať v piesku
muž šepká o láske
k práci starému
žeriavu na kolesách
z montérok mu dal
všetku farbu
dieťa pozoruje mačku
obtierať sa o nárazník
ktorým do ulice prehovorí
slnko jazykom, čo vznikol
pred slovami
kým niekde v batohu
zabúdam fotoaparát
veci uniknú časopriestorom
po dráhach, ktoré zakrivila
hmota Zeme
neskôr zmiznú aj oblaky
vo vetre – len pamäťová karta
si uchová binárnu DNA
svetlo tichého holuba
modifikované rozmazaným
hlasom jari
starenka, ktorá je
v pohybe celý rok
topánky bez ponožiek
a hľadá potravu
všimnem si májové stromy
listy im v meste svietia
namiesto pamäti
šťastný predpoklad
ich pokojná chôdza
sa zmestí pod chodník
to nás kruto páli cesta
krivkáme na nohách
Slnko–Zem
snívam ako Cromwell ako Engels
ako Indián vravím niekomu
imaginárnemu: Columbus, vráť sa
snívam o dymiacom meste
s červenou bránou, jeho snežné
ticho prisalo malú ulitu
k hrdzi, až sa obe zakrivia
snívam o potkanoch ohlodávajúcich
plesnivé srdcia – snívam, ako tí
ktorých vykopú z hrobu, aby ich mohli
popraviť
sú sny, kde povieš: „Hej, Google!”
a on milým hlasom porozpráva deťom
rozprávku, ktorú našiel na webe
akoby ju práve vymyslel
možno raz v rýchlosti nájde:
Ahoj, budem ti písať podľa Jódu 131
Izotop vstúpi do krvného riečišťa
a svetlo zakalí oči.
Javy budú hlásené majiteľom
tovární na automobily
a starci presídlení zo zóny
komfortu.
Priblížime sa zážitkom
objavíme svoje pravé ja a veci
čo ti verne slúžia, kým
nemáš domov.
Nikto už nebude unudený
k smrti. :-)
keď myslím na smrť, myslím na svoje telo
náhle tak zbytočné a stále ešte tu
ako pri upratovaní nájdené
telíčko pavúka
raz som sa s jedným hral
na skrývačku: vždy, keď som ho chcel odfotiť
prešiel na opačnú stranu listu
znova a znova
uvedomím si, že ho ruším
že sa ma bojí
bol tam celé dni a zmizol presne
v deň, keď začalo snežiť
iného nájdem priamo v tom snehu
ešte žil, ale už nebolo kam ísť
majú šesť, osem očí
slabučké bielkoviny nakonfigurujú
do vlákna pevnejšieho než oceľ
istí sa ním, aj keď skáče
– nie je to tak
že by pavúk nerobil chyby
v hustej hmle
sa ho objektívom takmer dotýkam
zdá sa, že svetlom sú samotné
snehové vločky
padali tak obrovské, že sa jeho telo
na chvíľu premietlo do krajiny a na opačnom konci vlákna
som stratil tieň
nikdy sa nepokazí
na borovici
stará kvapka živice
až teraz na mojom prste
prejde časom
aj za slnečného dňa
jediný nádych vylieči
mestskú migrénu
cítiť v nej
planétu bez človeka
fotóny uviaznuté v skale
prvý pocit prvej bunky
zrejúci Mesiac
hneď ako ma uvidí
dá sa na útek mláďa
užovky – keby sme mali
spoločný jazyk, poviem
pokojne ostaň
budem tu ako strom
ktorému namiesto strachu
narástli nohy
päť mravcov presúva telo
akoby vo vlnách, ktoré
sami vytvárajú a húsenica
je ich záchranný čln
v továrni na motýľa
musí byť každá súčiastka
v správnom čase na správnom
mieste – poriadne sa drž
jeden by mohol vyliezť
na blízky 400 kilovoltový stožiar
zakričať: „Zem na obzore!”
prebudiť v ostatných
včelie gény
ukázať cestu k lúke plnej kvetov
všimnúť si: niekto sem vedie dieťa
ako do rozprávkového lesa
v košíku spomalene
bzučí slnko
mačka sem prichádzala po spánok
pohladenie, po jemnosť v ľudskej ruke
a keď mi zverí záchranu oka, jej hlava
nech je pokojne prekliata
ako tá hadova – v ľavom stehne
nosím súmrak a dušu Egypta
vlastné svetlo sna, pohyblivé
ako starý, popraskaný asfalt
vo vysokej tráve
musíš sa stratiť
aby si cítil temnú hviezdu
omylom skúsiš zatvoriť
už zatvorené viečka
ulita nemá povrch namaľovaný
ako dom – jej vzor presvitá
vo vnútri
času do rozdrvenia
vládne viac mravčia kráľovná
než ty svojmu telu
nevidí bolesť periférie – sto sŕdc
denne nechá zastaviť a neskamenie
nezvesí svoje krídla v lete
príbuzní sme viac hubám
než stromom
naše telá sa živia inými
nemáme listy ani korene
pri hubovitej infekcii
namiesto obrany
telo sa ľahko pomýli
že si to ty
ak veríš, že život je posvätný
skús byť túlavým psom v Indii
a nemať nadprirodzené
schopnosti či aspoň krutosť
v ktorej trháš dieťa
ako krava trávu
je báseň o zabití štrkáča
bez príčiny – v prachu
počuješ syčivý zvuk
keď z korálok hadovho chvosta
hlasno vykypí život
ten zvuk slabne
ako slabne vietor v divokom obilí
je tam okamih, ale nikto v ňom nespočíta
všetky tvoje drobunké neuróny
aby vedel, koľko im bude
treba svetla
sme tu – a nie sme
rovnako ako ten najtmavší
z hmyzu, za tmy do nej
rastieme
sú takí, ktorí tvrdia
že si na raňajky dávajú pránu
v kruhu veriacich
pokojným, tichým hlasom
syčia o duchu a o šťastí
ako ich život neomylne viedol
k dobrému a teraz už iba pre chuť
pijú kávu
keby embryo začínalo od rastliny
prúdom vody z hadice by šlo očistiť
korienky od zeme, ktorá ho neprijala
huba, po ktorej ošedivejú listy sotva
narodenému stromčeku, slová sčernejú
jazyk sa skrúti ako hmota v ohni
v jednom filme zavolali z márnice
sestre mŕtveho, že telo žije
posadili ho do auta a cestou domov
ho jeho priateľ udieral tam, kde býva
hlava, lebo telo vyzerá cudzo a mlčí
sú duby tak štíhle, keď musia ísť
samé za slnkom, že sa v obyčajnom dni
stratia ako v tme
kým kamera beží z pohľadu
toho mŕtveho, predstav si atómy
s pamäťou – miliónkrát
byť listom stromu, vrátiť sa z dlhých ciest
a nemôcť povedať: zmiešali hexogen
s práškom volfrámu, aby v Gaze
oddelili mäso od kostí
priložíš rozptýlený sen
kostrbato ako dieťa, ktorému horia
prsty tesne po zobudení
s úlohou nájsť atóm kobaltu
v sosáčiku motýľa a nenechať šrapnel
na stenách kuchyne
na mieste, ktorým prešlo more
má človek piesok jemnejší
než srsť
tá diaľka, milý dub
mladučký, že ešte nie si
ani strom
nechávaš vo mne svojich
tisíc rokov a hlas auxínu
vpred, len vpred
nechávaš mi otroctvo, priestor
pre obdĺžnik telefónu, telo
a vedomosť o farbe – tak ľahko
sa ti kráča
na jednom z posledných
zdravých listov si nesieš iba
drobného pavúka
keď veľké stromy počúvajú vietor
hlboko v uchu umiera citlivé kambium
naša zem je tichá
medzi prútmi vŕby
dub na ceste k svetlu
stal sa prútikom
v meste niekedy nájdem nový strom
iba tým, že naň náhodou zaostrím oči
musel tam byť už celé roky, a tak hneď
myslím na to, čo všetko ešte nevidím
dokonca sa obzriem okolo seba s pocitom
jemného šialenstva
raz ma mimo mesta napadlo vysloviť
sloveso „rásť” rozkazovacím spôsobom
malo to zvláštnu chuť, až som sa tiež
inštinktívne obzrel – všade boli stromy
ich tvar vytvoril ilúziu, že to
čo mozgu bráni prepojiť všetky neuróny
je lebka
v sne nejaká postava vraví:
„Keď bol vesmír ešte materiálny…”
a teraz je aký? poviem si
nesiem ťa na chrbte a časť ulice horí
možno je to obraz, ale ty sa mi zdáš
skutočná
ten prometeovský pocit
uvoľniť vzťahy alebo strhnúť most
čo potom tí, ktorí sa poliali
a škrtli zápalkou
vetviť sa bunkami
do najmenšieho času
zdanie, že sa svet rozpína
a potom ohňu vypnúť
na milión rokov vzduch
je istá, neľudská krása v gamma
žiarení a podobných javoch
múr, o ktorý primrzne korienok vlasu
ako nejaká kataklizmatická selfie
z čerstvej skaly stiahnutá tráva
hrubý, zemitý koberec – všetko živé
si privlastňuje a aj kosti potrebujú
k letu predstavivosť
niekedy prekĺzne tak drobnou škárou
akoby patrili inému tvorovi
na tejto stránke to máš so mnou ľahké
netušíš ale, koľko kníh ma to stálo
niektoré pálili – musíš sa o seba
viac starať, povieš
také miesto si niečím natieraj
nie je celkom zahojené…
sama s tým hneď začneš a raz sa možno
budem obliekať ako Sundar Pichai
predvediem stroj na hypnózu
nechám ho vytočiť náhodné číslo
ľudským hlasom hovoriť: „hmm, hmm…”
aby si ten druhý medzi vetami
myslel, že ako je na svete málo času
že pred životom netreba mať tajomstvá
Chomsky sa mýlil – jazyk nám nebol
vrodený a Lenin mal pravdu s učením
utekáš po byte, chceš, aby som ťa chytil
ale vložíš do toho všetku energiu
možno má hra vlastné vedomie
akúsi zvláštnu tmu s aspektom celku
keď si idú dva sny oproti tesne
pred rozsvietením
ťažké mraky behom minút
odvial vietor – ako si človek
hneď všetko spojí sám so sebou
čistú oblohu, ale aj dávno
odumretá borovica mi práve
preťala cestu…
raz niekto presne uprostred
nechal veľký nôž ako začiatok vety
v detektívke a do mraveniska v časti
kde odkladajú mŕvych vztýčil koľaje
po ktorých príde upgradovaná
kráľovná
v jej slinách bude zvuková mapa lesa
robotníci, čo na bicykloch roznesú
chuť motorového oleja – mravce
sú včely, ktoré sa zriekli hlasovania
očí a strachu, že med nebude dosť sladký
aby zastavil jednobunkové srdce
každého, kto zatúži po ich
hrejivých telách
nejdem proti kúzlu, prijímam čas borovice
nehybnosť k putujúcemu prachu, spojenie
ktoré nerozrežeš – možno má rozum
hranicu, za ktorou ožíva čokoľvek dosť drobné
v Brownovom tanci a diaľka zosilnie
priložením o kov
všimnem si listy mladého buku
dotýkam sa ich – detský zvyk, že svet
je hmatateľný, že zrakom sa dá vojsť hlboko
do septembrového slnka a nikam sa už
netreba vrátiť
tesne pred smrťou by si človek
nemal všímať drobné tvory
napr. pavúka
ty umrieš, ale ten konkrétny
pavúčik tu stále bude, nejaký čas
pravdepodobne ostane na rovnakom mieste
kde ho práve vidíš
chvíľu budete rovnako nehybní – keby si chcel
hľadať zvláštne spojitosti, ale jeho
eukaryotické bunky neustále orientujú
organely a všetky subbunečné časti smerom
k metabolickému pohybu
pohyb v tvojich eukaryotách má od tej chvíle
paradoxne viac ľudské meno: Brownov
tým pohybom budeš bližšie hmote
než vlákno pavučiny
pavúčik bude ešte dlho zdravý
a silný – niečo ho povolalo z nebytia
tak je tu: povolaný tvoriť siete
chytať drobné mušky, množiť sa
aj on má obdobia, keď nie je hladný
keď život nie je boj a stačí menej sústredenia
možno sa vtedy omylom pozrie smerom k slnku
ktoré práve naplno presvitá konkrétnym
listom dubu
keby si sa tiež narodil ako list
pod tým, čo je tak preniknutý slnkom
v septembri, dokázal by si ho na sebe
stále cítiť, hoci už jedným prešlo
tesne pred smrťou predpovedáš
svet na menšej škále, vieš také veci
o svetle, akoby si mal o niečo viac očí
a bol už trochu menej človekom
určite si to nikdy nikto nebude značiť
do svojho kalendára, ale fyzici na Harvarde
vypočítali konkrétny deň, na ktorý pripadá
koniec vesmíru
nedrieme v tebe kozmológ, ak necítiš
potešenie z toho, ako sa tie najväčšie
veci dajú vopred presne určiť
tak možno trochu astrológ? ako na nebi
tak i na zemi: Luna sú naše city
Merkúr intelekt a v Slnku celí horíme
detstvo je tam už ako dospelosť
stačí, aby sa Saturn iba priblížil
a hneď sa niekto vrhá do manželstva
alebo z okna na piatom – chladné peklo
ešte znesie výzdobu
Pluto je atómové zrkadlo – zmení ťa
ale nesmieš sa veľmi pozerať
v jeho obraze sú veci „na častice”
(a Pluto strháva úvodzovky)
cez ktoré prejde tornádo
niektorí potom prečnievajú z tmy
taká časť ostatných páli, iní sa zmenšia
že ich v nej nevedia nájsť, zakričia:
„Haló, si tam?” ale vráti sa iba ozvena
a to každému stačí
chodníkom kolísavo kráča neveľká žena
stromy, Zem, slnká, dokonca priestor
a čas majú dátum expirácie
ale ona tu bude vždy: nikdy nebola mladá
nemôže zostarnúť, nikto jej nemusí napísať
báseň: je sama sebe siamským dvojčaťom
namiesto slov má iba hlas, namiesto
hlasu iba zvuky a namiesto zvukov
iba vzduch, a ten sa v jej ústach drtí
ako kosť živého tvora – slovo „Mama…”
tvorí ako ten tajomný proces
v ktorom pre ďalší vesmír z ničoho
vzniká prvá hmota
môcť tak uveriť ako Orwell, že pravda
je priamo pred očami a stačí ju len vysloviť
v sne sa ťa pýtam, či sme v ňom sami
povieš: „celý je len náš…”
v knižke za desať libier mám ale zatvorených
130 miliónov buniek – podobajú sa na stromy
ktoré sa ponáhľajú z tmy a nestihnú
zhrubnúť
sú veci, ktoré sa treba naučiť v detstve
pred domom socialistický bazén – nikdy
v ňom nevidím vodu, ale všetko sa vznáša
stačí sa ponoriť do nejakej hry alebo vyliezť
na hrušku a počkať tristo rokov, kým do každej
tyčinky narazí fotón a molekula rodopsínu
sa v nej rozpadne
keby šlo ihlou pritlačiť na svetlo odrazené
krídlom motýľa a Neptúnu tým z atmosféry zmizne
kúsok modrej, bol by to dôkaz, že aj prázdnota má
štruktúru a keď na niečo myslíš, je v tom s tebou
každý atóm
raz by som chcel vidieť aj miesto odkiaľ vchádzaš
do priestoru, či sa nevšedne krásna farba
tvojich očí počítala rovnakým algoritmom ako šedá
obloha
nejaká tvoja časť a tiež moja, slovo
ktoré sa náhodne šíri ďalej a ďalej po hranách grafu
významovej siete, anomália v prenose informácií
z celku k tým častiam, alebo naopak – rozmazanosť
ktorú vedomie normálne nevyužije
ako meno Brigitta prinesené z pionierskeho tábora
na adrese smerujúcej do Maďarska, sama mi ju napísala
pretože sme raz spolu tancovali, bola o niečo vyššia a staršia
vedel som, že je všetkému akosi bližšie, ale nespomínam si
ani na jedno ruské slovíčko – páčilo sa mi, keď hovorila
vlastným jazykom
dubom sem z lesa nepriniesli korene:
ste nový kmeň, ktorý v zime už nebude spať
niektorým ešte trčí z trupu malý konárik
počul som na strašnú diaľku
aké to bolo, nechať si iba pár zelených listov
pre krásny október a nezastonať
40 rokov a 20 krokov
na chvíľu nastúpim na vašu loď
poviem vám na cestu príbeh
o dvoch malých bratoch
celú ich váhu nesú listy zo zlata
každý sa skrýva inde, nič im tu nepatrí
a keď zaspia, nikto ich nenájde
stonky tých bukov sú tenké ako nožičky
hmyzu – keby tu ležali takto obrátene
stačí len trochu fúknuť a opäť
vzlietnu
tá zvláštna haptika
s jabloňou
medzi borovicami
stále je na nej krásne
jablko – ako Newtonovi
mi možno padne na hlavu
objavím niečo veľké
pre mňa, dávno
zabudnuté
nebo je čisté a hlboké
krúžia v ňom čierni letci
už som počul ich reč
ale v tej výške pridávajú
nové slová
priamo nado mnou
zapnú niečo ako anjelské
šušťanie krídel
jemné, ale preniká
až celkom na zem
prisahal by som
že je to jedno zo slov
ich jazyka
keď na chodníčku nájdeš zašliapnutú modlivku
a dve z končatín sa stále chvejú – vieš
je to len hmyz a hmyzu
niet pomoci
alebo sa môžeš trochu zmeniť
zobrať vhodný kamienok
chirurgicky ho priložiť na jej veľkú
zelenú hlavu
a z celej sily:
(jej obrovské oči ťa teraz nevidia)
dupnúť
dupnúť
dupnúť
kráčam do prírody
za oknom pravý klavír
hrá klasiku
lístie už zosilňuje
pohyb zvierat –
zvuk mraveniska
niekedy vieš veci, ktoré nepotrebuješ
mesto nie je symbol, ale značka
mohlo by vyzerať inak
a stále znamená presne to isté
18. októbra o 16.04 ma pred školou pozdraví
rómske dievčatko, predpokladám, že prvý
ročník, predpokladám, že tam bola príliš dlho
nikto iný nemá práve teraz tričko s krátkym
rukávom, iba ja a ona
odzdravím rovnakým slovom, ale nevidím
jej do tváre: je toľko sĺnk a ty si vyberieš
práve toto, akoby nebolo iné miesto
kde sa dá snívať, akoby Zem priťahovala
všetko jemné, vopred stratené
posadnutá fantáziou, ktorú si zhmotnila:
že len ona vie, čo patrí životu, každý drobný detail
dva dlhé, čierne vrkoče, čas, čas, čas, dotkne sa
a potom si berie späť celú gravitáciu, pustí ťa tam
kde slnko spaľuje samo seba viac alebo menej, menej…
až za Pluto, kde sa naveky ľahko predpovedá všetko
mŕtve
ako človek ťa nemôžem zastaviť, povedať
táto škola patrí mne, aj tvoja veľká aktovka
tvoj svet mal byť novučký, ako prvý sneh
na Marse, viac: diamantové svetlo z prvého
dňa vesmíru – len ty by si ho dokázala vysvetliť
a z toho posledného nám dať písomku
18. októbra nemajú veci žiadny skrytý význam
aj ako kameň sme boli stvorení, iba ešte
nevnímaš ten chlad
raz ma na stole čakala kôpka kníh
všetko sci-fi, hovoríš, možno je dobré
si to prečítať – moja myseľ
mala byť pripravená
les, do ktorého si ma brával
odviezli preč, bunkám z neho stačí
kyslík a pamäť nás mala iba chrániť
pred zlým
všetko som si mal písať
ťažko v nej udržím listami modulované
svetlo, každý deň akoby v jednom
snívalo sa mi o dieťati
aké to je, byť iným, ako dlho ešte žijú
v zemi korene, idem na nejaký úrad
vravím si, buď pokojný, musíš to zniesť
neviem, čo presne úradníčka zapisuje
ale pri slove „telo” sa v sne budím
a hovorím jej: „telíčko”
skoro vždy, keď vidíš strom
je to amputácia, ak je sám, môžeš
k nemu hovoriť, pretože les
pod ním mlčí
rásť, rásť, rásť – taká fantázia
oklame tvoju dušu, strom rastie
iba tak, ako ty dýchaš
dnes medzi nimi znie vietor
ako more a celé koruny
sú vo vlnách, ako keď si samotná
zem ide na niečo spomenúť
najprv nebolo vôbec nič
a práve dnes v meste
premiestňujú strom
kontajner plný pôdy
aj žlté listy
v najnovšej teórii vedomia
sa jeho istá miera prisudzuje
aj veciam, ktoré vytvoril človek
jabloň by teda musela byť niečo
ako Sokrates – žiadne listy
iba čierny plod
dobrá teória musí generovať nové javy
raz pozorovateľné ako novembrová
noc, ktorá odtrhne heteroptere nohu
ráno pochoduje dolu hlavou akoby
premiestnená na vynásobenú planétu
medzi snom a vedomím jej nabieha
rovnítko, spomienka, že hmota patrí
k sebe, ale drobnosti sa nepočítajú
mesto je veľké protipožiarne cvičenie
so školským zvončekom bez potreby
spánku
aby sa duša nestratila, podstúpiš sériu
odkôrňovania až k bielej, ako keď niekto
googli „potreby pre domácnosť” ale
myslí „recepty z mäsa”
ideš zaplatiť striebornou mincou
má pre teba veľkú hodnotu, neprijmú ju
znova si ju pozeráš, v čom je problém
až kým tesne pred zobudením nepochopíš
medzi predstavami a klávesnicou sú zákopy
drôty vysokého napätia praskajú otočením
miliónov hláv nesprávnym smerom
musíš byť teplokrvný, inak sa svetlo plodu
rozleje
blato s hrudnou kosťou, vnútornosťami
vo Verdunskom mlynčeku sa vedomie
nedá odstupňovať, ale namiesto západu
si môžeš predstaviť jasný sgilotínovaný
krk alebo novú teóriu
ešteže jabloň nemá voľnosť železnice
vnútri je tichá a jemná, zo zeme zodvihne
molekulu – keď moje slová zaniknú
vráti sa celá späť
26. novembra sú listy niektorých
mladučkých dubov stále zelené
čas sa nepočíta, ale meria
ako voda
nepýtaš sa: koľko je to molekúl?
a tak ich má v rovnakom čísle
množstva každý iný počet
záleží na hrúbke nutnosti
s ktorou si rozdeľoval svet
telíčka ešte bez kôry, posiate
laterálnymi meristémami
úžľabných púčikov stelesňujú
totálnu pripravenosť snívania
keď mladý dub príde o kmeň
a prežije, bude kríkom
mravenisko spí, môžeš sa priblížiť
pohladiť ho – ten zvláštny pohyb
niektorých jedincov je ako svetlo
na povrchu gigantickej hviezdy
pre gravitáciu už nikam
neodchádza
nejaký tvor odhalil korene
môjho obľúbeného, do výšky
sa tiahnuceho dubu
prvého, ktorý som našiel
novými očami
premýšľam, ako im vrátiť tmu
všetky dotyky zeme, či sa nestratí
niečo horúce, nepočítateľné
(správa z pozorovania drobných objektov)
#1: dub vysoký cca 18 cm
dva veľké listy, oba stále zelené
#2: dub vysoký cca 10 cm
jeden drobný lístok, zelený
dotknem sa ho, pretože mám pocit
že slnko je v tom momente
dávno preč
lenže listy vedia počítať fotóny
a tak ich pár miliárd miliárd
bude dnes chýbať a dnes znamená
celú zimu
v meste ešte dieťa povie:
„Všetko zamrzlo, to už je ľad?”
sekundu predtým ho jednou
nohou rozbíja, ale ten nikomu
chýbať nebude
žena na invalidnom vozíku
predstavím si, ako sa to stane
aj mne a musím sa usmievať
jediný okamih určí všetko
nasledujúce; zastaviť jej kolesá?
manžela, deti a vysvetliť:
iba som videl niečo nové
vchádzať mi do života – niekto
sa narodí pre svetlo, iný
pre večnú tmu
zoberie ti viečka
časť, bez ktorej vydržíš
najkratšie – žula je koncept
čistej prírody
po ničom netúži
iba trvá, nemusí spať
aby snívala
jabloň je na dotyk
studenšia než dub
a pritom stále nesie
svoj čierny plod
videl som jeho farbu
úplne prvú
nechce sa pustiť
už nie je kam
som tu len ja a zem
stratila divokosť
zviera, ktoré ušlo
postaviť pomník
tým, čo ostávajú