lastovička rozťahujúc krídla na asfalte
medzi zaparkovanými autami
živé lietadielko pokúšajúce sa doplaziť
k nejakému útesu, z ktorého by sa dalo
snáď padnúť späť k oblohe
žiadny útes
ani milosrdná mačka
o 11:24 AM
iba kolmé slnko
Jej šesťročný syn sa v spánku posadil a povedal: „Prežijú len niektorí“. Po tom, ako si z lega sám od seba postavil stupňovitú pyramídu so schodiskom k „domčeku“ na jej vrchole.
Do telefónu mi vravela, že koniec sveta – taký rýchly, ako stlačením tlačítka by prijala. Nejaké pomalé vymieranie ľudstva, tak po tom zrovna netúži. Má ešte jedného syna, v podstate bábätko, s vrodeným defektom. Musí ho kŕmiť cez otvor v tele. Proste všetky tie hadičky… Nemôže si tie veci kúpiť do zásoby. Je to len na recept a lekáreň to musí vždy objednať.
Keď som jej povedal, že mám Popol Vuh, mystickú knihu Mayov, chcela, aby som jej prečítal ten koniec, kde je to chŕlenie ohňa z oblohy a príchod Pánov hviezd. Vysvetlil som jej, že to je niekde inde, Popol Vuh, hoci tú knihu mám roky a ešte som ju nečítal, je skôr o počiatku sveta:
„A toto je zpráva, jak svět kdysi trval v hlubokém mlčení, v hlubokém pokoji trval, bytoval v tichu; dlel nehybný, osamělý se rozkládal, zel pustý. A toto je první zpráva, první výpověď: Nebylo žádnaho člověka, žádneho zvířete, ptáka, ryby, kraba, stromu, kamene, propasti ani sluje, drnu ani keře: Jenom a jedině nebe tu bylo. Neviditelná byla tvář země. Jen a jediné moře se kupilo a nad ním klenba nebeská, to bylo vše…“