(Stručné správy o slnku.)
v byte, v ktorom si ma prijímala
na test dobrého otcovstva
máš teraz chlapca a dievčatko
v tej dobe som chcel byť slušnou
tichou návštevou, dvaja Slováci
uprostred českého sídliska
povedala si: kašľať na susedov
aj okná necháš nezatiahnuté
uverím tvojej gitare a hlasu
ktorý, keď cítiť na chrbte
je lepší než oceán
chcela si byť rockerkou
ale to ja mám rána plné skál
oblohu iba pre seba
dnes, 14. februára sa aktivovalo mravenisko
vraj sa podobá nášmu imunitnému systému
mysli, učeniu sa, evolúcii
náhodne sa rozbehne do všetkých smerov
potom nechá niektoré cesty odumrieť
vnútro ako do seba obrátený vonkajšok
podobne čas alebo dokonale zahraná pantomíma
na autobusovej zastávke neznámym mladíkom
pre skupinku rómskych dievčat
Zem bola zaoblená – to je všetko
čo treba vedieť pre pochopenie
detailov
starý muž sa rozpráva sám so sebou
chcem prejsť tak, aby cítil
že sa nemusí hanbiť
trochu skreslený ženský hlas
povie: „Ach, bože…”
v šedom plátennom vrecúšku
mal na krku zavesený mobil
nesiem si tie slová, skúšam zosilniť
ich farbu oproti slnku, mozog vie tiež
niečo o tichu v elektromagnetických
búrkach
potom, keď pozorujem mravenisko
opúšťať svoje kontúry
napadne mi, že ľudí musím brať
ako prirodzenú súčasť tohto sveta
pohrôm, spánku a vlnenia
v meste muža opäť stretnem
akoby zabudovaním slova do krajiny
ešte mu chýba pár krokov
ale ja si už hovorím
v očiach pavúka
človek môže vyzerať
odpudivo
dve rovnaké klbká
pod smrekom líšia sa
mačacie sny?
je mravec hmota
alebo fotón?
mravenisko sa formuje
z chladného prachu
ako hviezda
letieť prírodou
ako súčasť jednej myšlienky
rovnakého tempa
táto žena v mojom veku
na tomto mieste
ja vždy „zdravím” ona „ahoj”
s výdychom
a potom každý zvoľna
vrhá dlhé svetlo
na svoju planétu
nastavenie uší môže byť metasprávou
o význame iných pozorovaní
ako je poloha predných labiek
a chvosta, pre človeka
všetko tak spletité a neprehľadné
sama mačka by bola veľmi prekvapená
koľko správ o sebe vysiela
žila si blízko ľudí, blízko analógií
strojov a myšlienok veľkých
ako z 19. storočia – dnes sa vo vánku
pohol lesklý obal, už nie telo
to, čo by malo ostať
keď sa jednotlivé časti mysle
nakoniec rozpoja, metaspráva
z náhody
možno je niečo, čo kreslili jaskynní ľudia
alebo deti, vlajka pred daňovým úradom
veríme v pohyb a ty tu ležíš bez toho
aby si niekedy videla vnútornosti mesta
vyzeráš nezrakovo, nie ako na starobylom
erbe hlásajúcom vznešenosť
tvojimi očami musím ísť ďalej
než si to asi poznala, pretože
aj ty si dnes ďalej, keď ťa vidím
v prachu príjazdovej cesty
tvojimi očami som videl krík
s bielymi kvetmi, prapodivný hmyz
jeden tvor sa predo mnou ukryl do zeme
len pár metrov od malého hrobu
vegetácia ho pre mňa robí neprístupným
exotickou mapou v skutočnej veľkosti
staršou než moje oči, drevený krížik
bez hrán a aj spev vtákov mi znel
úplne inak: znel ako mapa sveta
pred rozpadnutím
nie je peklo iba pohyb mŕtvych vecí?
náhly poryv vetra vytrhne z budovy
reklamný pútač a vrazí ním do auta
kým letí, môžem sa ho takmer
dotknúť
nie je vesmír sebanaplňujúce proroctvo?
človek, rastlina, predstav si nahé nič
a potom všetky atómy okrasnej čerešne
v správnej polohe
bezdomovkyňa pod ňou pije víno
zdá sa, že ju zaplavujú kvety, fľaška
v tom uhle svieti – jej šaty tiež sú odev
šitý do istoty
inde duby naoko spia, mať zmysel
ktorým počuť, ako sa potvrdzuje
ich vnútro alebo končí sen
akýsi vták tam dnes neuveriteľne
spieval
podobal sa na delfína v delfináriu
pretože mi napadlo: je to nutná práca
miesto, z ktorého sa nedá odísť
slnko má vlastný čas, rôzne druhy
aury okolo vecí; napätie
tej obrovskej
tam je mesto, recept: vysoké napätie
stožiare, kovové laná, stovky tisíc
voltov v nich vysušilo hmotu
keď v nej kráčaš, počuť jemné praskanie
treba sa udržať nad zemou
pretože pichá
mravenisko sú včely, ktorých gény
mutovali slnko do niečoho sladkého
cítia ho, ako sa cítia dva magnety
v rukách dieťaťa, je nutné ochutnať
každý milimeter na povrchu cesty
napredujú
v meste je povolené urobiť bez strachu
všetky možné chyby, funguje ako kedysi
on – už ho nevidieť, ale hneď pomáha
naša chôdza a tváre, akoby existovala
pomyselná priamka do bodu B
v meste môžeš niekoho stretnúť
a potom už nikdy
alebo naopak
„Keď sa človek pozrie na túto stranu,
mesto akoby neexistovalo.”
Obaja sa tam pozrieme.
„Mínus elektrické stožiare…
Pre človeka je prirodzené byť mimo mesto,
cítiť ten pokoj.”
„Obávam sa, že pre človeka
je dnes viac prirodzené byť v meste”, poviem.
Debatujeme o tom, ako to všetko skončí.
V mojej predstave bude pre najbohatších
asi isté obdobie, v ktorom budú mať stále všetko
len ich to bude oveľa viac stáť. Hneď
nato peniaze stratia akúkoľvek hodnotu.
On to vidí ešte viac skokovo. Pre všetkých.
Možno predsa len nie tak skokovo, pretože
dodá: „Ale ten, kto bude mať svoju pôdu, pozemok,
kde bude aj studňa, tak ten bude v pohode, nie?”
„Obávam sa, že iba ak si to dokáže ubrániť.”
„Aha. Jasne…”
Pozrie sa na svoje športové inteligentné hodinky.
Gratulujú mu k výkonu. „To sú hlášky.” Začuduje sa,
ale mám pocit, že tú hlášku dávno pozná.
Vyberie smartfón. „Prepáč. Musím sa pozrieť na Gmail.
Mali mi tam poslať…”
Pred školou je nakreslená rieka.
Práve keď ňou prechádzam, fúka vietor,
nejaká žena má na jej brehu položenú kabelku
a hrebeňom si v tej rieke češe svoje dlhé,
čierne vlasy.
mozog ti nepovie všetko
má to byť pre tvoje vlastné dobro
niekedy vyčnievajú bunky, molekuly
zmätené jadrá atómov
ktoré sa nedajú zachrániť
ako ten černobyľský robotník
na ktorého sa zrútila strecha haly
akoby zázrakom sa vôbec nezranil
iba si myslel, že sa nadýchal prachu
nevidel ho, ale prial si svet zo skla
v ktorom je duša svetlo
chuťové poháriky sa nemôžu rozbiť
voda tam nechutí ako skala
keď vraví: „prach, mám ho plné pľúca”
hmota je svojím vlastným snom a jazyk
vytvára toho druhého ako miesto
kam sa zobúdza
najprv nebolo vôbec nič
potom bolo všetko: ústa, slepé oči
do ktorých napľul (ešte aj sliny sú dvojité)
priložil na ne svoje ruky a my sme zjedli
jeho telo, v slinách môžeš občas počuť
obriezku na očiach ľudstva, penis
vystavený tomu svetlu
svet má deň a je to ako priať dobrú noc
v ríši hračiek, vystúpiť z lode, hodiť
sieť na prvého človeka, dať mu svoje meno
vieru v lamarckizmus: veľké bicepsy sa zdedia
povieš: dobrú noc utopené srdce, more je bacil
uzavretý v nervoch, kráľ jeho prízrak
rok má 250 000 lepier
lásku, hlien, stolicu a dôvod, prečo zvieratá
nepotrebujú minulosť iba gény, má mesiac
na ktorom dýcha divoké prasa sklamané
vlastnými nohami, pretože breh je už iba jeden
a voda opadala ako viečka na ostrove
Levia tvár
svet má pieseň v džungli, smrť ohňom
kožu strhnutú z katedrály (počuješ?)
ako dieťa som žil pod vodou, nemala dno
iba jeho dotyk, zvláštne ticho medzi zvonom
a náhle ukončeným krikom, potom som čakal
na strome, pod ktorým hlasno dýchali
až sa v ňom srdce trochu mýlilo
človek počká, vie predpovedať
sen bol známa krajina, len malé zmeny
zdajú sa byť kozmetické, vravím si
pokojne pôjdem celú cestu pešo
viem kam – chvíľu (tú snovú) mi trvá
pochopiť, že je to iný vesmír
z trávy ku mne prišiel drozd
v zobáku drží malého tvora
čistí ho o dlažobné kocky
pozerá sa pritom na mňa
ten tvor v zobáku
nemá na sebe ani kúsok hliny
je nahý, bledý a stále žije
sme traja, sme pripravení
a je to rituál
drozd neuletí, nepotrebuje klietku
ani plastovú vaničku vyrobenú v ČSSR
ktorá sa zavesila nad otvorené dvierka
už vo februári sa kúpal v kalnej mláke
pred nákupným centrom, nepotrebuje
odo mňa ani zmes semien, teraz je čas
zosúladiť vnútro a vonkajšok
čas lastovičiek, keď borovice nesú na juh
svoje pichľavé embryá, čas pre pohlavnú krásu
divokej jablone, keď sa sama zbaví
stmavnutých vajíčok, čo sa jej tak dlho držia
čas slín a drobného násilia, čas ísť spolu
zabíjať
mesto je dnes prikryté ako pacient pred operáciou
len v krúžku svetla sa hýbe ten tvor, drozd je pinzeta
sám by to nedokázal, musíš vidieť do jeho vnútra
bunky objavili silu koordinácie: nervový systém
spôsob ako rozšíriť plameň a nezhorieť
ako spojiť zobák a krídla, hniezdo a hviezdy
aj oči im patria, všetko, čo vidíš je vždy už retuš
inak by to bola dezercia
chcú bleskovú vojnu, úrodné pláne
duša je tušenie, že existuje šťavnaté vnútro
obraz prichádzajúci na vlastných nohách
z každej veci, aj keď vyzerá ako letecká snímka
sú to bunky, ktoré sa navzájom poslúchajú
až sa zdá, že to vnútro patrí nejakému bohu
musíš byť rýchly a zároveň sústredený
keď v tebe znie: nahraď večnosť nekonečnom
oheň vlož do lebky napustenej krvou, pískaj
ako vlak, ktorý sa rúti do zamrznutej záhrady
plnej tigrov, srdce nie je pumpa, sú to koľajnice
natiahnuté v čiernom bruchu zeme, číhanie
predĺžené až do vrások, kým nepuknú
v roztrhanom tvare mäsožravého kvetu
drozd je tak malý a pokojný
ešte sa netreba ponáhľať
zoberme so sebou tú mladú užovku
keď uteká zo slnka, pripomína mi sen
v ktorom bežať znamená iba otáčať
planétou
tá dohoda, že lúče oslepujú iba dočasne
v tomto experimente neplatí, stromy
nepoznajú „civilnosť”, keby bol človek
náhle v ich koži, v prvej polovici leta
by už musel zhodiť listy
iba tie najmohutnejšie borovice
kráčajú až na začiatok, čas sa krútil
hmota nemohla mať atómy, fúka
dávno zlomené vetvy sa stále držia
hrubé ako pne, ako keď sa niečo
dôležité nepodarí a nedá sa to vrátiť
príčina, následok, príčina, následok
teraz je všetko tak jasné, ale aké to bolo
vtedy, hmota pamätáš si? tieto vlny
obyčajný vietor, ako môžu desiť
v meste je žena so zvláštnou tvárou
drží kvetináč, možno práve ona je tvár
skrytého boha: túžba pokračovať
ako ďaleko to vedie, tušenie
že niekde musí byť všetko inak
steny dýchali, ale okná plávajú
v plameňoch, desivé je iba v bytí
rozdvojuje ho, tá krutosť, keď už tu boli
všetky atómy, nešlo tomu zabrániť
čo som ti musel odoprel v paralelnom
vesmíre; stôl, sporák, posteľ, vidličku
jedlo, zem, do ktorej môžeš na jar
zaboriť prsty
povedala by si, ešte trochu vody
sem to zasadíme, kúsok viac svetla
počkaj, počkaj, mám ťa rada
keď takto prší, nerozsvieť
moje krásne šede oči, vydrž
vydrž, vydrž
tá samozrejmosť, ako keď povieš
k tomu čašníkovi buď hrubý
tebe sa to povie, ty si žena
nie, vravíš, nie, pozri sa na mňa
robila som čašníčku
nové vetvičky mladého dubu
jednu ohnem v ruke
som rád, že sa vráti
nepoškodená
je niečo dobré v zabúdaní
nádej na úplnom konci
nie ako vták, ktorému zhorí
hniezdo, nie šíp v srdci
až to za tým, keď stratíš
obe ruky, oči, myseľ
ísť hlbšie do farby
týchto listov, kde tvorí
samo svetlo
vydychuj! vydychuj! kričí ženský hlas
v areáli škôlky, ale v dome vedľa
má niekto rád biele kvety
vydychuj! tieto stromy boli veľké skôr
než som sa narodil – nestarnú
iba ako pokožka alebo stroj, ktorý dvíhal
ťažké veci a už sa nevie vrátiť na zem
je nádych hĺbky v tej zelenej
vyššie a vyššie… akoby za oblohou
čakali pre víťaza hviezdy
v detstve existuje fascinácia hlbokým snehom
učiteľky, ktoré vedia dať facku, že zaľahne v uchu
školy v prírode, kde ťa tie ruky prikryjú dekou
a predtým povedia: pri tejto bolesti sa musíš schúliť
do kĺba – si chlapec, ale nepomôžeš si násilím
musíš ísť ďalej ako vedec, ako polárnik
ako malé nočné zvieratá, na ktorých sa robia
pokusy vždy cez deň, keď hryzú menej
keď si vyberajú zlé cesty labyrintom, tie ruky
ti na tácke prinesú lekvárom namazaný chlieb
posunú čísla a veria, že tým vytvoria noc
sneh preniká všetkým a ony sa boja o tvoj hlas
to, čo potrebuješ sú nohy, hmat a myslenie bez konca
nazrieť ňufáčikom do každej nádobky a v každej
dostať ranu – to je poznanie, poznanie implikuje
vytrvalosť a tá implikuje fascináciu
páči sa mi, keď ma oslovuješ môj milý nepriateľ
udržuje to v strehu významy, vedomie, že si navzájom doprajeme
skoro všetko, keď som ťa prvýkrát videl v obchode platiť
pôsobila si ako boháč, chcel som vedieť, aký obraz máš práve
v pozadí mysle, svoju dcéru, ktorej to všetko kupuješ?
možno zajtrajšok, nie kalendárny – prísľub, ktorého zmysel
je ostať prísľubom, prišiel som na to až neskôr
bol to pocit, že niečo chýba
vždy, keď na stôl položíš ceruzku, tak v kontexte jej presnej polohy
odmeranej na nanometre si práve svedkom udalosti, ktorej matematická
pravdepodobnosť je prakticky nulová – keď previnieš čas a pustíš ho znova
všetko sa zopakuje, len s inými ľuďmi, na inom mieste, možno sa tá
planéta ani nebude nevolať Zem, ale určite budú hviezdy
a niekto si ich všimne
mám teraz krásnu, múdru knihu z Cambridge University Press
Diagramovanie kvetov – hviezda je tam značka pre orgán
ktorý v priebehu evolúcie zanikol, zanikol, ale na krátku dobu
sa ukáže: kvet je sám svojou spomienkou a my sme tu každý rok
len to vždy cítime o niečo kratšie
slová sú problém, vznikali, keď tu už bolo všetko
predstav si jazyk pred človekom a skús v ňom povedať: fantómová matka
alebo: vesmír v prvej sekunde a ako v ňom nazveš augustové slnko
nad Hirošimou? 300 000 stupňov Celzia? život sa vytvoril tak hlboko
v mori, že by ho v tej citlivej fáze lepšie neochránil žiadny boh
žiadna náhoda, žiadny plán, žiadna láska, našou prvou matkou je voda
pod gigantickým tlakom, sme žeravé dno oceánu na povrchu zeme
zmeň tlak a sneh v našich detských rukách vzbĺkne
rastlina je vraj skôr zvláštna ekonomická únia
než demokratická federácia – listy spustia kvitnutie a korene
už nemajú inú možnosť; teraz som videl stroj amputovať
mladému dubu letnému celú nadzemnú časť, pre mňa bol mŕtvy
ale o niekoľko dní tam bol maličký stromček, predstavil som si ten prísľub
pokojný obraz, vodu tak hlboko, že zanikne bod varu, stratil tým experimentom
nejaký čas? vyzeral nerozdeliteľne a jeho listov by si sa bála dotknúť
stará pani si ma dnes pomýlila
s lesným robotníkom, ktorí po kúsku
rozoberajú les – práve som myslel
koľko vody potrebuje tento mladý dub
a koľko toho unesiem na toto ticho
hlučné miesto alebo z neho
pýtaš sa, či nemám pre teba báseň
stačí „ledajaká”, pretože tvoj čas nelieči
problém je: myšlienky sú poskladané svety
ako keď lúskneš prstami; poznáš to, mať
dve srdcia – jedno hneď bije druhému
Kamarát mi v detstve rozprával príbeh, bol doma sám a náhle otvoril nejaké dvere. Bola tam postava.
Neskôr sme behávali v domoch z 50. rokov cez pivnice. Z tmy sa vynorila hlava a mala okuliare. Nikto z nás okuliare nenosil. Tou udalosťou pre mňa v ten deň skončili všetky ďalšie dobrodružstvá. Dlho som nad tým premýšľal a zobralo mi to energiu.
Inokedy sme (úplne inde) našli samostatnú ľudskú hlavu. Mŕtvu. Večnosť. Akú poznajú iba niektoré veci a múmie. Keď si dieťa a nájdeš takú hlavu, nevieš si k tomu hneď vytvoriť ten správny príbeh. Ani: „Bol som na pohrebe vo fialovom saku a skoro som spadol do jamy…” „Už je to dlho, čo mi umrela matka. Vôbec som nepoznal bontón.” Je to ako mať v ústach vlas a ruky celé špinavé. Pootvorenými dverami máš chuť vojsť dnu, ale sú tam mreže. Tma, v ktorej musí ležať telo bez hlavy.
Predstav si, že by raz nejaké deti našli tvoju hlavu a stále by na nej boli vlasy. Možno by dostali nápad. Našli by k nej vedierko a niekam by ju odniesli. Do paneláku. Niekomu pred dvere. Je lepšie, keď deti nachádzajú predmety. Niečo, čo kedysi vytvoril človek, ale nie je to človek. Nie je to naozaj mŕtve. Alebo to aspoň nikdy nemalo vlasy. Alebo ten psík, ktorého mal tak rád. Nedokázal som pochopiť, odkiaľ sa v ňom berie krutosť k iným zvieratám. Raz mi z toho prišlo na zvracanie. Trhať vrabcom hlavičky. Možno nás hnala zvedavosť. Otázky života.
Jedna vysokoškoláčka mávala doma pod posteľou nunčaky. Nikdy ich nebrávala von. Ani v noci. Vonku nepotrebuješ nunčaky. Vonku je India. Práca pre korporáciu. Plno svetla. Dokázala po dĺžke rozkrojiť rožok, natrieť ho maslom a medom. Priniesť ho na tanieri a povedať: „Je dobré, že aspoň niekto číta také knihy. Ja som už stratená.”
Raz som sa nevedel očami odtrhnúť od tmy. Vravím si, je to iba tma, nič tam nie je.