ako dlho trvá, kým si vôňa
nájde domov a premení ho
na múzeum jednej jedinej
kým televízor opuchne
ako oko?
ženu v bielom župane
si pomýlim so sestričkou
„tam nemôžete, spí…”
neviem nájsť cestu späť
suterén
na stenách ostré rezy
po svetle
na kovovom kríži
iba silueta
otlačok
po ukradnutom
Kristovi
aj ja som iba
silueta
otlačok
po láske
cestou z potravín
zo zvedavosti nazriem
do hĺbky kočíka
v materských lúčoch
slnka
spí svätec
vždy keď dostanem chuť
zmeniť svoj život
otváram
kuchársku knihu
celý život si žil lož
a predsa
stal si sa tým
kto predpovedá
bude čierne srdce
posypané peľom?
aké malé sa zdali
kvapky a zrniečka
a teraz
úpenlivo prosíš
aby sa na dne hodín
ktoré presypú
namiesto púšte
usmialo
jazero
na túto cestu mi stačí
hrebeň bez zubov
prázdny pohár
čistý cukor a múka
ľahúčko otáčam kľukou mlynčeka
do ktorého som nič nevložil
som klietka plná oblakov
celú noc
iba nahé steny
ráno
rozkvitnutá čerešňa
v zápase o hniezdo
vrabec a lastovička
padli na zem
láska sa vozí v aute
aby nebola stromom
žije v dome, v krásnom a plnom kvetín
s anténou do neba
mladík sa dostal na koniec cigarety
snehovo-biela košeľa
s krátkym rukávom
čierne topánky
onosené rifle
nastúpi do autobusu
a otvorí knižku
SILA POZITÍVNEHO MYSLENIA
za každým našim krokom
vraj striehne niekto mŕtvy
a čaká odpoveď
keď už bez neho nemôžem vydržať
ujdem von
sedím na autobusovej stanici
medzi ľuďmi
(v tej chvíli má každý v hlave obraz človeka)
a aj ja čakám na autobus ktorý ma odvezie
za človekom
(v tej chvíli sa naozaj teším)
potom si to rozmyslím
a aj ja čakám autobus ktorý
mi privezie človeka
(v tej chvíli sa naozaj teším)
v tej chvíli
(sa moje rozradostnené ruky prázdnym
rámom prepadnú niekam do ticha)
tak strašne strašne veľa času
„Ženy nepotrebujú filozofiu.
Vedia zo seba otriasť chladný dotyk luny
tak ako psy
vodu.”
— Šu Tching (1952), čínska poetka
pamätáš?
raz si nám z ďaleka
priniesla
sladučkú mliečnu dráhu
ďakujem
v srdci nám žiarila
tá istá hviezda
(„Človek vždy miluje to iné, to hľadáme vo všetkých situáciach a variantách života. Sándor Márai”)
pamätáš?
tvoj úsmev budhu sa nežne šíril
ako záruka proti katastrofám
omietka vtedy padala zo steny
ako dážď
no ty si sedela na zemi
pokojne ako dobrý pes
strážiaci naše šťastie
bytosť, ktorá sa už dávno naučila
pokorne trpieť a svoj osud našla
vo vernosti
(„Každý človek má v srdci určitý obraz. Ten objavujeme, až keď sa beznádejne zamilujeme, pretože vtedy sme otvorení ukázať kto najskutočnejšie sme, a nechávame letmo zahliadnúť génia svojej duše. Neubránime sa, je to tak, človek, do ktorého sa zamilujeme sa stáva tak trochu božstvom, pánom môjho osudu, paňou mojej duše, ako hovoria romantici, démonická a anjelská zároveň, ktorej sa musíme držať a nemôžeme sa od nej oddeliť — nie preto, že sme tak slabí, ale preto, že to volanie, ten osud je tak silný.” James Hillman)
slnko už kleslo z obratníka Raka
v ústrety najhlbšej vianočnej temnote
ale tá hviezda
svieti svieti svieti…
(„Aj v tých najotrasnejších spojeniach býva prímes skutočného manželstva.” Ralph Waldo Emerson)